Jar, to romantické obdobie pučiacich stromov, zelenajúcej sa trávy, prebúdzajúcej sa prírody a sennej nádchy, máme šťastne za sebou. Tento rok trvala asi tak dva dni a po nich prišlo leto. Teda pálivé slnko, horúco aj v noci, prepotené tričká, intenzívny pitný režim. Ledva skončená zima sa dotkla jari a tá sa premenila na leto.

Minule mi kamarát na sociálnej sieti poslal pozvánku na Deň narcisov. Pripomenul mi tým jeden zážitok. Pred dvoma rokmi, tu v Moskve, som si urobil vlastný Deň narcisov. Nie, nezbieral som peniaze od ľudí na ulici. V stánku, kde predávali kvety, kdesi neďaleko slovenského veľvyslanectva, som kúpil zopár narcisov. Dva či tri, neviem presne. Chvíľu som s nimi iba tak kráčal, tuším svietilo už slnko a bola menšia zima ako dnes.

Pred niekoľkými rokmi som bol hospitalizovaný na oddelení traumatológie. Roztrhol som si achilovku. A tak som si všímal, čo sa na oddelení deje. Na konci týždňa priviezli postupne päť chlapov. Po výplate oslavovali aj koniec týždňa. Boli doudieraní, niektorí mali doráňané tváre. A niektorí nezvládali vlastný žalúdok. Bolo ich treba ošetriť, ale aj poumývať a obliecť do čistého. A potom sa dva dni o nich starať, aby sa mohli vrátiť v pondelok do bežného života.

Editor a redaktor Respektu Martin Milan Šimečka trávi väčšinu pracovného dňa za počítačom doma v Bratislave, alebo vo vlaku na ceste do/z pražskej redakcie. Keď nepíše ani necestuje, tak sa najradšej venuje jednému zo svojich piatich obľúbených športov.

Žiadny zo skutkov Ficových vlád – prvej ani druhej – nerozpútal také vypäté vášne, ako zrušenie rovnej dane z príjmov minulý týždeň v NR SR.

Idem na motorke malými preplnenými uličkami v Káthmandu. Motorky, autá, taxíky, všetko sa to na seba tlačí a trúbi a keďže v Káthmandu nie sú chodníky, vozidlá využívajú vozovku až na maximum, často si odpinknú zrkadlo na kľučkách od dverí domov. Ostala som stáť vminizápche a videla som, ako pod starým tehlovým domom, pri malom obchodíku učupenom pod váhou domu, ktorý už dlho nevydrží a prehýba sa na všetkých nosných miestach, stojí dedko. V tradičnej nepálskej čiapočke, vráskami pomaľovaná celá tvár, vidím, ako sa snaží zachrániť deti v školských uniformách, ktoré si kupujú v obchodíku lízanky a vôbec nevidia, že sa na nich tlačí mikrobus, ktorý sa opäť vybral vpred totálne natesno. Dedko stláča deti dnu do obchodíka, mikrobus prejde, deti zaplatia za lízanky a bez povšimnutia so smiechom odchádzajú.

Štyri dni, tri zápasy, šesť bodov, a pri troche šťastia ich mohlo byť deväť. Do trojzápasu sme vstúpili výbornou prvou tretinou proti Metalurgu Novokuzneck, dali sme gól a vyzeralo to celkom sľubne. Lenže v druhej tretine otočili na 1:2 a hoci sa nám podarilo vyrovnať, v tretej tretine sme to neudržali a prehrali sme. Škoda, lebo herne sa mi zdali jedným z najslabších mužstiev, aké tu zatiaľ hrali. Ale po nás porazili aj Lev Praha a CSKA Moskva, takže asi to nebola náhoda. Oni asi nehrajú najlepší hokej, ale sú veľmi efektívni.

Do Facebooku je dnes zapojená viac ako desatina svetovej populácie, pričom viac ako polovica z nich sa pripája aspoň raz denne. Priemerný užívateľ má 130 priateľov a prihlásil sa k 80 stránkam a trávi tam sedminu svojho internetového času. Pre fotografa je tak trochu paralyzujúca predstava, že každú sekundu pribudne na Facebooku 2 000 nových fotografií.

Keď som pred sviatkami sledoval cez internet snehovú kalamitu na Slovensku a špeciálne v Bratislave, tak som sa seba pýtal, čo by sa asi stalo, keby taký sneh napadol u nás v Islamabáde. Mesto je veľkosťou veľmi podobné Bratislave, leží na úpätí pohoria Margalla Hills (podobne ako Bratislava na upätí Malých Karpát), ale napokon nič také nehrozí. Hoci sú tu ľudia, čo pamätajú slabý poprašok snehu, za osem rokov, čo tu žijem, som nič také nevidel. V zimných mesiacoch tu síce teplota v noci klesá niekedy až k nule, ale cez deň zase vystúpi až k dvadsiatke.

Som v Skopje. Pozval ma sem na konferenciu PIN Login, šéf Password production. Myslím, že už z uvedeného je jasné, že Macedónci sú vtipní ľudia, teda niektorí, ako napokon všade na svete. Login je promotér, ktorý na Balkán doviezol plno veľkých a malých mien, Macedónec, ktorý vyštudoval albánčinu a keď jeho krajania protestovali proti albánskej ilegálnej univerzite, on sa na ňu prihlásil. Najskôr mu však museli jeho albánski kamaráti vymyslieť odbor, ktorý by mohol študovať, s maľovaním ani politkou nepochodil, ale odbor žurnalistiky mu vedeli založiť za deň. Keď sa vrátil zo svojho jediného študijného dňa, čakalo ho pred domom dvadsať naštvaných Macedóncov, nadávajúcich na paralelné albánske školy. Login k nim prišiel a nechal kolovať jeho práve získaný index.