Večer, deň po voľbách, som strávil pozeraním tridsať rokov starej slovenskej filmovej klasiky. Pár postrehov k veciam, ktoré u nás (ne)fungovali v roku 1920 a nezmenili sa dodnes.

Keď v novembri 1989 vyšli ľudia na námestia, znamenalo to, že sa končí totalitný režim. Že sa končia perzekúcie za názor, za vieru a rodinný pôvod. A že sa začína dlhá, a nie vždy priama cesta k demokracii. No mnohé sa zmenilo okamžite.

Ešte šťastie, že človek nikdy netuší, kde a kedy sa ho môžu dotknúť Umenie a Kultúra. Môže sa mu to pritrafiť celkom nevdojak, len tak, an pasán, ako vravia Francúzi (a to ani nemusí pasanovať naprieč Lotrinskom...). Dostali sme pred 1. júnom s manželkou pozvanie na malý koncert ku Dňu detí. Nepatrilo sa nejsť (aj pri nepretrhanej mrkve, bola sobota a čas začiatku 17.30), lebo veď 4/6 vystupujúcich boli naši ľudia. Ale v Múzeu Chorvátov na Slovensku, v Devínskej Novej Vsi, sme si potom naozaj v duchu blahoželali, že sme šli.

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“

Nie je nič malichernejšie ako tieto liberálno-konzervatívne vojny, ktoré zas zaplavili internet po videu s Mariánom Kuffom. Je mi z nich nanič, pretože sú také zbytočné a stoja iba na obmedzenosti na oboch stranách. V našej hudobnej kapele sme všetci bezbožníci. Nechodíme do kostola. Naša viera tu je, ale nedokážeme ju definovať nábožensky. Stalo sa nám však, že nás začali v kláštore počúvať mnísi. Jedného pekného dňa sme sa opatrne zoznámili a odvtedy si navzájom vymieňame baktérie – v duchovnom zmysle.

Dňa 8. decembra 2014 sme navštívili novovznikajúce „Dokumentačné stredisko Národného socializmu v Mníchove“. Je to nová budova, ktorá stojí vo štvrti „Maxvorstadt“, na mieste zbombardovaného „Braunes Haus“. Tam sídlila stranícka centrála NSDAP.

Dňa 25. júna 2014 sa na generálnej audiencii vo Vatikáne stretol arcibiskup Róbert Bezák s pápežom Františkom. Arcibiskup Bezák povedal Svätému Otcovi, že mu poslal viacero listov prostredníctvom kardinálov a ľudí, ktorí majú k nemu priamy prístup, ale nedostal žiadnu odpoveď. Pápež František mu odvetil: „Ja som žiadny list od vás nedostal“.

Albánci na úteku Hospodárska situácia v Kosove sa zhoršuje. Úmerne s tým rastie počet ľudí, ktorí sa odtiaľ chcú dostať do bohatších častí Európy. Srbské úrady oznámili, že posilnili hliadky na štátnych hraniciach s Maďarskom a vyslali tam dokonca elitnú jednotku. Minulý piatok sa k nim na hliadkach pridalo aj zhruba dvadsať príslušníkov nemeckej polície. Denne v tých miestach údajne zadržia v priemere tisícku migrantov, ktorí sa pokúsia ilegálne prejsť do Maďarska.

Továrnik a mecenáš z východného Česka Kvido Štěpánek vyslal vlastný humanitárny konvoj na Ukrajinu. Ako svoju osobnú odpoveď Rusku. Nebavilo ho čakať, kým to urobí EÚ, tak to urobil sám. Z Jablonného nad Orlicí (3 300 obyvateľov), kde má jeho firma sídlo, išlo päť Štěpánkových kamiónov až do Slavjanska. Po dohode s ľuďmi z neziskovky Člověk v tísni, ktorí organizujú pomoc, viezli strešnú krytinu na stovku domov a 50 ton oblečenia. Minulý štvrtok a piatok sa (po pätnástich dňoch jazdy) v poriadku vrátili. „Nemám k Ukrajine zvláštny vzťah. Ale pamätám si dobre na rok 1968, keď som mal 11 rokov.

Nešťastná sedmička sa stala čiernym dňom pre Francúzsko – a Európu. Dňa 7. januára 2015 padla naša ilúzia o bezpečnej existencii na starom, unavenom, ale aspoň zdanlivo pokojnom kontinente. Nepriatelia dávno nie sú len pred bránami – sú vnútri. Treba sa zamyslieť nad podstatou ich nenávisti.