Lode z Kolbergu, čiže dnes Kolobrzegu, nemali ľudia na Bornholme veľmi v láske. Aspoň donedávna. Mnoho z nich totiž dodnes spomína, čo z tohto prístavu prišlo 9. mája 1945. Bornholm, najvýchodnejší ostrov Dánska, vtedy očakával pomerne pokojne koniec vojny. Nemecký veliteľ ostrova odovzdal kapituláciu britskému veleniu spojeneckých vojsk a čakal, že v priebehu niekoľkých dní prídu britské lode a on spolu s vyše desaťtisícovou posádkou a ďalšími tisíckami nemeckých utečencov poputuje do britského zajatia a do niektorej zo západných okupačných zón Nemecka.

Šťastné sedmičky. V nedeľu (siedmy deň v týždni) 7. 7. vyhral Brit po sedemdesiatich siedmich rokoch Wimbledon. Keď naposledy turnaj na londýnskej tráve vyhrala britská singlistka Virginia Wadová, písal sa rok – tušíte správne – 1977.

Dňa 2. septembra zomrel vo veku 102 rokov držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Ronald Coase. I keď úmrtia ľudí takéhoto veku sa málokedy vnímajú ako tragédia, Coasova smrť je signifikantná.

Ráno vstala a vypila malú kávu. Betón v jej dome je ešte stále čerstvý. Magaly, jej dvaja synovia a manžel žijú v dome, ktorý sa ešte stále stavia. Žijú takto už sedem rokov. Steny rastú pomaly, kúsok za kúskom, a rovnako pomaly sa inštalujú rôzne rozvody a vedenia. Každý deň cítia, že koniec toho všetkého je o deň bližšie. Ale každý deň prežívajú aj starosti kvôli tomu, aké materiály zase chýbajú. Dnes im chýba cement a piesok. Dali dokopy peniaze, ktoré ešte majú, a rozhodli sa navštíviť zásobovacie centrum. Zavolali ma, aby som išla s nimi.

Vladimír Lamačka, Milan Valášik a Juraj Kliment v časopise Plus 7 dní hovoria aj o inej podstatnej skutočnosti – o údajne nedôveryhodnom alibi odsúdených Nitranov.

Jar, to romantické obdobie pučiacich stromov, zelenajúcej sa trávy, prebúdzajúcej sa prírody a sennej nádchy, máme šťastne za sebou. Tento rok trvala asi tak dva dni a po nich prišlo leto. Teda pálivé slnko, horúco aj v noci, prepotené tričká, intenzívny pitný režim. Ledva skončená zima sa dotkla jari a tá sa premenila na leto.

Minule mi kamarát na sociálnej sieti poslal pozvánku na Deň narcisov. Pripomenul mi tým jeden zážitok. Pred dvoma rokmi, tu v Moskve, som si urobil vlastný Deň narcisov. Nie, nezbieral som peniaze od ľudí na ulici. V stánku, kde predávali kvety, kdesi neďaleko slovenského veľvyslanectva, som kúpil zopár narcisov. Dva či tri, neviem presne. Chvíľu som s nimi iba tak kráčal, tuším svietilo už slnko a bola menšia zima ako dnes.

Pred niekoľkými rokmi som bol hospitalizovaný na oddelení traumatológie. Roztrhol som si achilovku. A tak som si všímal, čo sa na oddelení deje. Na konci týždňa priviezli postupne päť chlapov. Po výplate oslavovali aj koniec týždňa. Boli doudieraní, niektorí mali doráňané tváre. A niektorí nezvládali vlastný žalúdok. Bolo ich treba ošetriť, ale aj poumývať a obliecť do čistého. A potom sa dva dni o nich starať, aby sa mohli vrátiť v pondelok do bežného života.

Editor a redaktor Respektu Martin Milan Šimečka trávi väčšinu pracovného dňa za počítačom doma v Bratislave, alebo vo vlaku na ceste do/z pražskej redakcie. Keď nepíše ani necestuje, tak sa najradšej venuje jednému zo svojich piatich obľúbených športov.

Žiadny zo skutkov Ficových vlád – prvej ani druhej – nerozpútal také vypäté vášne, ako zrušenie rovnej dane z príjmov minulý týždeň v NR SR.