Žmurká na nás z každého syrového pultu a je hviezdou takmer každého syrového taniera. Aj keď možno prvé pohľady pritiahnu vždy všelijako cifrované, žilkované či kožušinkové nádhery, on, holý ako ho Pán Boh stvoril, nakoniec poblázni všetkých. Syr gouda.

Je známa po celom svete, kedysi patrila medzi aristokraciu, dnes sa pohybuje niekde na úrovni kečupu. A poriadne s ním súperí. V našom priestore sú ľudia, napríklad pri langoši či hranolčekoch, rozčesnutí na dvoje. Buď ona alebo kečup. Tatárska omáčka.

Možno ste ju zahliadli v obchodíkoch s exotickými potravinami. Buď v podobe ostro červenej pasty v uzatváracom pohári, alebo vo vrecku ako drvenú koreninovú zmes, ktorá pripomína sušené vločky červených čili papričiek. Je to poklad severozápadnej Afriky a volá sa harissa.

Možno ste sa s tým už stretli. Zrazu sa na stole zjaví vínna fľaša uzavretá korunnou zátkou. Na pohľad víno aj pivo. Človek nevie, čo s tým – či si z neho niekto strieľa alebo sa mu sníva. Zoznámte sa: Pét-Nat.

Nevídaná chuť. Malý gastronomický zázrak, kulinársky minimalizmus. Iba dve ingrediencie, obe s notoricky známou chuťou, a v kombinácii zrazu vytvoria vec nevídanú. Ak máme na začiatku leta chuť na niečo osviežujúce a zároveň omamné, siahame po ňom – affogato.

Sedí ráno pri stole, s hrôzou pozerá na permanentku. Potom jej oko padne na tašku s vecami na cvičenie, ktorým nepovie inak ako „telesná“, aj keď pri tom slove chytá jej tréner vždy neutíšiteľný záchvat smiechu. Vzdychne si, nikam nejde: „Radšej si zalejem pu-er.“

Je to taký malý zázrak. Poznáme ho v dvoch verziách, sladenej a nesladenej, pričom pri tej prvej sa nejednému z nás pri jeho zmienke roztrasie hlas, zarosia oči a nachvíľu sa prestaneme ovládať. Chutí božsky a je diabolsky návykové. Salko.

Niektorí z nás ich možno zahliadli na potulkách Talianskom, niektorí dokonca mali tú česť ich aj ochutnať. Obrovské svetložlté slnká s delikátnou kôrou a iskrivým vnútrajškom. Sú to citróny, no nie hocijaké. Sú sladšie a volajú sa sfusato amalfitano.

Patrí medzi najčastejšie objednávaný fastfood, samozrejme, ak ju zaň považujeme. Je pravda, že v poslednom čase sa z tejto kategórie začína vymykať a Taliani usilovne pracujú na tom, aby sa tak stalo. Okrúhly koláč vo farbe talianskej trikolóry. Pizza margherita.

Poznáme ho ako lacnejšiu alternatívu staršieho a trochu slávnejšieho bratranca, ktorý sa volá parmezán. Má podobnú textúru, rovnako sa krája, predáva sa v podobných trojuholníkových krajcoch. V čom teda tkvie ten hlavný rozdiel a prečo ho kupovať? Syr grana padano.