Všetci ho poznáme. Mladí, starí, najstarší, no vždy pod iným názvom. Naše babičky ho volali kapustový, rodičia ho kupovali v mliečnych baroch pod bizarnými menami a my si pomaly nevieme predstaviť svoju obligátnu návštevu burgrárne bez vlhkej kôpky šalátu Coleslaw.

Úhľadne naukladané na tanieriku alebo pohojdávajúce sa v čírom vývare na dne porcelánovej misky. Malé chutné vrecká pripomínajúce pirohy, pelmene či varenniky, ibaže v čudnom, trošku rožkatom tvare, ktorý je do seba naskladaný ako plisovaná sukňa. Taštičky gyoza.

Niet takej možnosti, že by ho človek potulujúci sa po juhovýchodnej Ázii neochutnal. A nielen tam. Opekané rezance s rôznymi mäsovými či zeleninovými zložkami za sprievodu troch výrazných koreninových prísad už nájdeme hádam v každom kúte s rýchlym občerstvením. Pad thai.

Sedí ráno pri stole, s hrôzou pozerá na permanentku. Potom jej oko padne na tašku s vecami na cvičenie, ktorým nepovie inak ako „telesná“, aj keď pri tom slove chytá jej tréner vždy neutíšiteľný záchvat smiechu. Vzdychne si, nikam nejde: „Radšej si zalejem pu-er.“

Niet pochýb, je to naša národná plodina, či chceme alebo nechceme. Nedá sa z nej upiecť chlieb, ani do koláčov ju už nehádžeme, maximálne do perníka. K mäsu zopár guľôčok. No ak príde na rad slovenský alkohol, tam sa neváha. Borievka.

Nepoznám kuchára, ktorý by sa rád nepredvádzal. Majú to v krvi. Už len keď machrujú s krájaním cibule. Je v tom kus akrobacie, nebezpečenstva, má to rytmus aj pointu. Hotový cirkus. A to sa ešte nezačali hrať s ohňom!

Tak ako naše odievanie, aj jedlo pravidelne podlieha rôznym módnym vlnám. Raz je na výslní to, inokedy ono. Často niečo upadne do zabudnutia, aby sa po rokoch vynorilo s novonadobudnutou slávou. Výnimkou nie sú ani zákusky. Éclair.

Stretnete sa s ňou najmä na Sardínii, hoci ju poznajú takmer v celom Stredomorí. No práve na malom ostrove, ktorý je považovaný za Karibik Európy a v lete jeho smerom tiahne svetová smotánka, je priamou súčasťou miestnej kuchyne. Bottarga.

Studené misy a na nich rôzne antipasty. Medzi nimi však kraľuje jedna lahôdka, ktorá nikdy nesmie chýbať: krásne tenučká až priesvitná, trhá sa v rukách a na jazyku rozpúšťa. Najznámejšia talianska sušená šunka, ktorej chuť zrela tisícročia – prosciutto crudo.

Pomaly, ale iste pozorujeme vo večerných kluboch nový fenomén. Pandemické pitie gin-tonicu pomaly odoznieva a do popredia sa sunú miešané nápoje síce s plným ginovým telom, no s oveľa pestrejšou a frivolnejšou receptúrou. Po Angličanovi prichádza Talian: Negroni.