O odúčaní od fajčenia koluje miliarda vtipov ‒ napríklad „prestať fajčiť je ľahké, ja sám som to už urobil aspoň tisíckrát“ alebo „prestať fajčiť by zvládol každý fajčiar, akurát by si k tomu potreboval zapáliť“. Oboje je pravda. Päťdesiat dní bez cigarety je striedavé peklo a raj. Každé ráno je to hop alebo trop ‒ ak sa váš deň scvrkne iba na pocit, že chcete fajčiť cigaretu, nebude to asi až taký plodný deň.

Dňa 8. decembra 2014 sme navštívili novovznikajúce „Dokumentačné stredisko Národného socializmu v Mníchove“. Je to nová budova, ktorá stojí vo štvrti „Maxvorstadt“, na mieste zbombardovaného „Braunes Haus“. Tam sídlila stranícka centrála NSDAP.

Rímska bazilika Santa Maria degli Angeli e dei Martiri je mimoriadne pôsobivá stavba, zvonka aj vnútri. Stojí neďaleko rímskej hlavnej železničnej stanice Termini, na Námestí republiky, a pri pohľade zvonka si človek nemôže nepovedať: No aha, ako šetrili omietkou, tak nešetrili tehlami...! Vskutku, je to obrovská tehlová stavba pripomínajúca skôr niečo ako... povedzme rímske kúpele... Bingo!! Sú to rímske kúpele. Diokleciánove.

Keď sa text, duch doby a čin stretnú, dejú sa veci. Napríklad: Elisabeth Nietzsche, inšpirovaná rasovými teóriami svojej doby, spolu s manželom presídlila niekoľko desiatok zaručene árijských rodín do paraguajskej džungle, kde nehrozilo „znečistenie“, a podujala sa vybudovať na sklonku 19. storočia „Nové Nemecko“. Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr vydal anglický novinár Ben Macintyre (Elisabeth Nietszchová, poslední árijská kolonie, Praha 2001) do tých končín, našiel niekoľko miešancov s hnedou pokožkou, blond vlasmi a modrými očami.

Tento príspevok odovzdávam deň pred konaním referenda a v tlači sa objaví deň po. Dáva mi to istú slobodu. Poznám kresťanské prostredie dlho, a preto si myslím, že referendum Aliancie za rodinu bolo vyvolané udalosťami v krajinách Európskej únii a v Amerike. Pochody LBGT v západoeurópskych mestách, často s provokujúcim správaním, ktoré prinášajú rôzne televízne spravodajstvá ale aj viacero postihov ľudí na Západe, ktorí napríklad neboli ochotní sobášiť, alebo prisúdiť adopciu ľuďom rovnakého pohlavia, dali nakoniec do pohybu mnohých kresťanov na Slovensku, a tí dali o sebe vedieť. Je druhou vecou, že tieto pochody sú aj istým druhom výkriku a protestu.

Takže sa to dá. Základné pravidlá fungujú bez ohľadu na špecifiká lokálneho trhu, slovenský seriálový divák nie je vymletý nesvojprávny idiot a domáci tvorcovia nie sú zneuznaní géniovia, ktorí by najradšej robili umenie, ale to ich na rozdiel od seriálov neuživí, a tak robia tie, hoci v skrytom kútiku duše nimi pohŕdajú.

Keď píšu o Ukrajine, používajú jazyk putinovskej propagandy, keď o Amerike, je to ako z päťdesiatych rokov. Čo sa to v Maďarsku deje?

Tá správička zanikla v toku každodenných udalostí. Je zdanlivo zanedbateľná, ale aj tak ma zarazila. Rada pre vysielanie a retransmisiu udelila sankciu za vysielanie príspevku Filipa Domovca v Rádiožurnále zo dňa 10. februára 2014 o niektorých nositeľoch štátnych vyznamenaní za čias prezidenta Gašparoviča. Rada usúdila, že „obsah príspevku porušil zákon, keďže sa nedržal požiadavky na objektívnosť a nestrannosť spravodajských a politicko-publicistických programov a oddeľovania názorov a komentárov od informácií spravodajského charakteru“. Sankciou má byť odvysielanie oznamu o porušení zákona tri dni po sebe pred tou istou reláciou. Toľko strohá správa.

Kedysi vlastnil úspešnú stavebnú firmu. Po pätnástich rokoch to však zabalil, aby nemusel podplácať politikov ani štátnych úradníkov. Podľa neho je jedno, kto je pri moci, pretože úplatky berú všetci. Martin Sukupčák.

Továrnik a mecenáš z východného Česka Kvido Štěpánek vyslal vlastný humanitárny konvoj na Ukrajinu. Ako svoju osobnú odpoveď Rusku. Nebavilo ho čakať, kým to urobí EÚ, tak to urobil sám. Z Jablonného nad Orlicí (3 300 obyvateľov), kde má jeho firma sídlo, išlo päť Štěpánkových kamiónov až do Slavjanska. Po dohode s ľuďmi z neziskovky Člověk v tísni, ktorí organizujú pomoc, viezli strešnú krytinu na stovku domov a 50 ton oblečenia. Minulý štvrtok a piatok sa (po pätnástich dňoch jazdy) v poriadku vrátili. „Nemám k Ukrajine zvláštny vzťah. Ale pamätám si dobre na rok 1968, keď som mal 11 rokov.