Grécky vojak Feidippides bol v roku 490 pred Kristom vyslaný doručiť do Atén správu, že Peržania boli porazení v bitke pri Maratóne. Podľa legendy zabehol celú vzdialenosť bez zastavenia, ale po odovzdaní správy umrel od vyčerpania. Na jeho počesť sa beží maratón. Zapísal sa nielen do dejín športu, ale aj doručovacích služieb.

„Hoci pochádzal zo slovanských rodičov a vyrástol medzi Slovanmi, predsa až do svojho šestnásteho roku nepoznal a nevážil si ani svoj národ, ani svoju materinskú reč...“

Víťazná snímka je voľnou adaptáciou knihy Aleša Palána, v ktorej autor viedol rozhovory s deviatimi samotármi v českom pohorí Šumava.

Skúsme urobiť niečo preto, aby bol rómsky holokaust na Slovensku poznaný a nezostal zabudnutý. Takto sme si to naformulovali, keď sme sa pokúšali zaznamenať a uchovať svedectvá pamätníkov Rómov, na ich osudy z obdobia druhej svetovej vojny. To, čo sa podarilo koncom 90tych rokov projektu Osudy tých, ktorí prežili holokaust je výnimočné, ale ani zďaleka nepokrylo všetky príbehy, lokality, nezdokumentovalo tragédie, ktoré postihli rómske obyvateľstvo na Slovensku.

Z dvanástich snímok, ktoré boli zapojené do hlavnej súťaže Medzinárodného filmového festivalu Karlovy Vary, získal Krištáľový glóbus slovenský režisér Miro Remo za snímku Radšej zošalieť v divočine.

„Pamäti a cesty Mórica Augusta Beňovského, magnáta kráľovstiev uhorského a poľského, jedného z vodcov poľskej konfederácie, pozostávajúce z jeho vojenských operácií, jeho vyhnanstva na Kamčatke, jeho úteku a cesty z toho polostrova cez severný Tichý oceán, s krátkym pristátím v Japonsku a na Tchajwane, do Kantonu v Číne. Francúzskymi úradmi bol poverený vládnuť nad ostrovom Madagaskar.“

Človek sa najskôr musí vymaniť z apatického područia každodenných trás a s pohľadom tabula rasa sa pozrieť na mapu Bratislavy. Zrazu, mimo večne pulzujúcej obehovej sústavy ciest, zbadá malé zhluky buniek – okienka na pôdoryse budov. Ako hranaté diery v ementáli alebo rozhádzané kocky lega. Bratislavské vnútrobloky. Prázdne miesta na mape. Oázy ticha, keď sa mestu nechce spať. Romantickosť zarytá do storočnej omietky. Sviežosť tieňa pod pavlačami obrastenými zeleňou. A intimita osobných príbehov pod zaprášenou dekou histórie.

„Nerozvážny právnik ponížil celú šľachtu, vyššiu i nižšiu, či už je uzavretá hradbami mesta a či sa rozlieva hojne po celej župe. Všetci sme tu vraj len hostia, nájomníci zeme, poddaní, sluhovia, otroci, nevoľníci... Veď nešťastný osud Svätoplukov zbavil jeho biednych pozostalých slobody, olúpil ich o zlato, odsúdil k pluhu, poľným bránam, motyke, rýľu, čakanu, lopate, poskrýval ich medzi drsné vrchy, siahajúce k hraniciam Markomanov a Kvádov. Nad to trpí sa u nás takou nevedomosťou, že rozprávame len po slovensky.“

Ľubomír Ďurovič sa narodil 9. februára 1925 vo Važci na Liptove. Na skok tam prišiel jeho otec Ján Ďurovič, evanjelický farár, ktorý žil po krátkom intermezze vo Važci až do konca života v roku 1955 v Skalici. Tých osem synových mesiacov vo Važci však malo preňho kultúrny význam – viažu sa na jeho hypotézu, že základom spisovného slovenského jazyka je mestský jazyk Liptovského Mikuláša, čo popiera celú predstavu o jeho ľudovosti.

Novela ústavy posilnila moc Roberta Fica a oslabila opozíciu, no zápas o budúcnosť neskončil. Protesty v uliciach sú jasným prejavom vôle ľudí brániť demokraciu a ukotvenie Slovenska v Európskej únii a na Západe.