Teraz už nebudem smiešna, keď napíšem, že žijeme v mafiánskom štáte? Zvláštne.

To, že novinára Arpáda Soltésza chcela protiteroristická jednotka NAKA trestne stíhať za výroky o „bielej spodine“ na sociálnej sieti, je nonsens a taký nezmysel, až rozum zastáva.

Ústredie ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny na Špitálskej ulici je nedobytná pevnosť. Dole je vrátnica s esbéeskármi, cez ktorú neprekĺznete.

„Už sa cítim ako v stredu,“ vyhlási môj muž, len čo sa usadíme v kupé. Otočím sa na sestru a zaspievam: „Už v pondelok sa cítiš ako v stredu! To sú Princovia, Leďova kapela.“ Sestra sa zarehoce.

Jaroslava Blažková  bola pre mňa najväčším literárnym objavom. Dodnes si pamätám ten šok, keď som sa začítala do nenápadnej knižočky z vydavateľstva Aspekt, ktoré ako prvé znovu vydalo jej prózy.

Deväťdesiate roky boli drsné aj krásne. Prežila som ich celé v divadle Stoka a všetko to bol jeden zázrak. Aj to, že sme prežili, aj to, ako sme žili. 

Bojovať proti extrémizmu je našou morálnou povinnosťou. Ale pozor: Nie s hocikým a nie za každú cenu.  

To, že Slovenské národné divadlo uvádza hru Natálka o reálnom útoku skinheadov na rómsku rodinu v Česku a cestuje s ňou po stredných školách, by mohla byť skvelá správa.

Dobrý text sám o sebe nič neznamená a ani nič nezmôže. Sila pesničky je v niečom inom.

Leonardo da Vinci si na okraj svojich skíc urobil poznámku, že veľké umenie neexistuje bez ozajstnej lásky k ľuďom. Čas krízy, karantény, biedy, či vojny preverí tvorcov i milovníkov umenia. Ako je to v našej krajine? Zdá sa, že umenia, solidarity aj lásky máme dosť.