Mierne zakrivené živé ploty, pasienky s pohodlne odpočívajúcimi kravami, rodinné dedinské hostince, s láskou opatrované kamenné domy, drevené okenice – neskutočne sa teším na svoje ďalšie potulky po francúzskom vidieku.

Takže dolnorakúsky hajtman Erwin Pröll po 21 rokoch vlády získal opäť absolútnu väčšinu. Ako rodenému Dolnorakúšanovi, ktorý žije na Slovensku, mi napadla otázka: Môže sa slovenská pravica čosi od tohto konzervatívneho suseda naučiť?

Ako publicista sa nebudem tváriť, že nemám žiadne osobné záujmy. Žijem na Slovensku od roku 2004, zdaňujú ma podľa tunajšieho autorského zákona a zažil som tu štyri slovenské vlády: Dzurindova druhá vláda ma zhýčkala, Ficova prvá vláda mi spočiatku naháňala strach, a potom mi ponechala nízke dane, vláda Radičovej chcela moje daňové a odvodové zaťaženie jedným šmahom strojnásobiť a traumatizovala ma.

Som Rakúšan, ročník 1972, a vyrástol som v rakúskom socíku. Ešte v 80. rokoch sme mali železný zákon – obchody boli zatvorené cez obed, bez výnimky po 18. hodine, a keď sa v sobotu na poludnie stiahli rolety na výkladoch, vydržalo to tak celý deň a pol.

Môj opis cieľa cesty taxikára zmätie. „Gde Julka sedit,“ hovorím, a už vie. Vysadil ma v prímestskej štvrti, zastavanej nízkymi domami, je tu veľa firiem. „Vot, tut sedit Julka.“ O návšteve Charkova píše Martin Leidenfrost.

Pri troche námahy sa Slovensko dá vnímať ako obrovská krajina. V Bratislave nastúpite do auta, tri hodiny frčíte po maďarskej diaľnici, a hneď v prvom rumunskom mestečku sa dohovoríte zase po slovensky.

Keďže nasledujúcimi myšlienkami asi popudím veľa čitateľov, musím najprv niečo vysvetliť. Keď som v roku 2009 písal pre tento časopis stĺpčeky z Bruselu, dospel som k presvedčeniu, že spôsob, akým funguje Európska únia, treba odmietnuť ako nelegitímnu vládu.­­ Ale dnes sa na Brusel dívam z iného postoja a s inými nádejami.

Keď ma nedávno zopár filmových producentov zavolalo do Berlína, ako vždy som sa tam vybral s veľkou radosťou. V Berlíne som v roku 1997 študoval, a keď ma na mojom slovenskom sídlisku pochytí veľký smäd po kultúre, najradšej ho chodím uhasiť do berlínskych divadiel. Za tie roky som sledoval, ako tu vyplienili celé dejiny drámy, ako sa texty vzdialené od divadla, od Deleuza po Dostojevského, dostávali na scénu, a videl som jedného tanečníka, ako holubici prehryzol hrdlo.

Nedávno som znova dovolenkoval v Európskom parlamente. V jednu obyčajnú stredu som si vypočul sedem pódiových diskusií, občerstvil som sa na troch recepciách a trikrát som si dal kávu od obsluhy v sálach. Pri pódiovej diskusii „Resistance to Austerity“ ma zaujal rutinný ostych, s akým šéfka európskych antiimperialistických ľavičiarov odmietla kávu od africkej obsluhy. Deväť tlmočníkov šetrili menej, pozdnemarxistické súvetia východných Nemcov spôsobili, že sa zo sklených kójí začalo pariť.

Novohrad patrí k mojim najobľúbenejším častiam Slovenska, a moje srdce zaplesalo, keď som objavil veľkú tetu slovenskej literatúry, celoživotnú Novohradčanku Timravu. Na tom, ako Timrava v Skúsenosti opísala svoje stretnutie s Hviezdoslavovou pokryteckou vdovou, som sa šiel ušúľať od smiechu. Chcel som stráviť jeden deň putovaním po Timraviných stopách. K evanjelickým dedinkám v zapadnutom hornatom kraji Ostrôžky sa ide dlho, serpentínami. Timravino rodisko Polichno leží vo výške 600 metrov, mobilný signál tu nie je, pouličný život ovládajú rómske deti. Fara, v ktorej spisovateľka žila 42 rokov, je zavretá. Len starosta má kľúče, dozvedám sa, ale ten tu dnes nie je.