„Sotva existuje v ľudskom bytí niečo, čo by umožňovalo človeku získať viac odstupu než humor.“ Viktor Frankl

Nuž, sú chvíle, keď už nič nemám v rukách. Všetko závisí na tom, či niekto pochopí, zmiluje sa a podá mi ruku.

V poslednom čase je zjavne každý deň piatok trinásteho. Zažívame sériu historických udalostí, ktoré v nás oprávnene vyvolávajú úzkosť. Skorumpovaný štát vyvrcholený vraždou Jána a Martiny, po ktorej nasledovala pandémia covidu-19 a teraz vojna. Pri každej z týchto udalostí, keď sa zdalo, že vidíme svetlo na konci tunela, že snáď sa veci začnú hýbať k lepšiemu, tak prišla ďalšia udalosť, ktorá nám nedovolila spočinúť v príjemnej ľahkosti života.

Domov je tam, kde môžem prísť bez toho, aby som vysvetlil, prečo som prišiel. Výrok, ktorý s radosťou opakuje jeden dobrý známy.

Dovoľte mi pokračovať v rozprávaniach o piatich základnych zmysloch, najvyšších organizmov. Po zraku, sluchu a hmate je na rade chuť. Chuť úzko kooperuje s čuchom a je fascinujúca ako jej všetci ostatní štyria kolegovia.

Dôvera je ochota jedného človeka/entity spoliehať sa na iného človeka/entitu, dôverovať znamená dobrovoľne sa spoliehať na niekoho/niečo, čo nemáme úplne pod svojou kontrolou. Ak niekoho, kto do mňa vložil svoju dôveru sklamem, prichádzam o svoju česť, spoľahlivosť a dôveryhodnosť.

Pred týždňom navštívila Bratislavu Laury Anderson. Laury v jednej piesni spieva: Je to tak, ako si vravel, ocko, keď počet živých prevýši počet mŕtvych – Som iba jedna z mnohých. Aká je hodnota človeka?

Vyhnanstvo po prekonaní krízy z beznádeje ponúka nové prekvapivé možnosti tvorby. V tom spočíva jeden z nečakaných paradoxných prínosov utrpenia.

To, čo je, nebude naveky. A to je dobré. V Novembri 89 padol totalitný režim. Získali sme slobodu, demokraciu a otvorenú spoločnosť. Postupne sme sa stali súčasťou západného sveta. A dnes môžeme vidieť momenty, keď naša krajina stojí na správnej strane histórie. Ťažké obdobia sa skončia.