Zdá sa, že otáznik je zbytočný. Áno, Slovensko opúšťa svojich spojencov celkom jednoznačne. Demokratický Západ je pre mentalitu Fica a jeho vlády nepriateľské a nebezpečné územie. Mečiar povedal: „Keď nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ.“ Nás už na Západe chceli, ale to je zrejme minulosť a Slovensko začalo nasávať vákuum Východu.

PLAN.ART pre vás opäť pripravil víkendový TO DO list.

Prieskumy nasvedčujú tomu, že dnešná opozícia získa v budúcich voľbách väčšinu. Aj keď je veľmi skoro hovoriť o víťazstve, predpokladajme, že zostaví vládu. Už teraz vieme, že jej nebude čo závidieť. Čo ju čaká?

„Bažil som po tom príbehu ako žralok,“ priznal sa Steven Spielberg v dokumente Čeľuste oslavujú päťdesiatku. „Ešte som nevedel, ako to urobím, ale vedel som, že to musí byť autentické.“

Voľby v Česku nenaplnili obavy najväčších pesimistov (viď nomen omen strany Stačilo), ale to neznamená, že ich výsledok potešil proeurópsky a liberálne zmýšľajúcich. O tom, čo znamenajú pre Česko, sa rozprávajú naši kolegovia a kolegyňa.

Prvú časť tohto známeho textu akiste poznáte: ľudia vôbec nie sú zlí. Chápeme, že ide o hru so slovami, ale v dnešnej téme rozoberáme práve toto: sú medzi nami ľudia, ktorí sú vyslovene a bezpodmienečne zlí? Je zlo pevnou súčasťou našej civilizácie? A ako funguje dichotómia dobra a zla?

Karol Duchoň je momentálne slávnejší, ako bol počas svojej kariéry, ktorú definitívne ukončila jeho smrť v roku 1985. V tom čase bol už na periférii záujmu a nemohol za to len jeho alkoholizmus: prichádzali umelci, ktorí boli atraktívnejší pre mladých.

Debbie Harry letos slaví životní jubileum. Stále stojí na pódiu, stále je společensky vidět, slyšet i cítit. A přestože za ta léta přežila slávu, démony i vlastní mýtus, pořád má v očích oheň. V jejích osmdesáti letech ji pořád patří pódium. A náš dík.

Normalizácia a talent spolu nikdy neladili. Ani nekladenie odporu v takých podmienkach neotvorí možnosť skutoĬnej sebarealizácii. Príbeh Karola Duchoňa ako človeka a umelca o tom vypovedá. Čítajme pozorne: tá doba sa totiž vracia.

Ľubomír Ďurovič sa narodil 9. februára 1925 vo Važci na Liptove. Na skok tam prišiel jeho otec Ján Ďurovič, evanjelický farár, ktorý žil po krátkom intermezze vo Važci až do konca života v roku 1955 v Skalici. Tých osem synových mesiacov vo Važci však malo preňho kultúrny význam – viažu sa na jeho hypotézu, že základom spisovného slovenského jazyka je mestský jazyk Liptovského Mikuláša, čo popiera celú predstavu o jeho ľudovosti.