Koniec druhej svetovej vojny má dnes okrúhle výročie. Zdá sa, že sa chýli k novej vlne dezinterpretácií. Čo z výsledkov tejto vojny je naďalej s nami? Aké poučenie môžeme z jej histórie čerpať? Kto má aký podiel na porážke nepriateľa a kto bol skutočným víťazom? Vyhneme sa novému svetovému konfliktu?

V „zázračnom“ roku 1989 to vyzeralo ako krok do lepšej budúcnosti aj ako návrat k osvedčenému. Jedno aj druhé; vlastne sme to ani príliš nerozoznávali. No nech už sme to všetko chápali akokoľvek, smer sa zdal byť jasný. Zdalo sa, že o ňom panuje konsenzus, aspoň pokiaľ išlo o základné princípy.

Vo štvrtok, 24. apríla som sa cez zoom zúčastnil medzinárodnej konferencie „Národné stratégie pre ekonomický rozvoj v globálnom prostredí“ za medzinárodnú mimovládnu organizáciu Karpatská platforma.

Je to starý a úctyhodný, no aj nenávidený symbol. V každom prípade nie náhodou opäť vyvstáva na mysli v našej nepokojnej dobe, plnej obáv z budúcnosti, rozhorčených protestov, duchovných zmätkov a revolučných predpovedí.

Mimovládna organizácia Freedom House konštatuje, že minulý rok – 2024 – bol v poradí devätnástym rokom úpadku slobody vo svete. K tomu dodajme, že to bol aj rok mimoriadne turbulentný z hľadiska mieru a stability medzinárodného prostredia. Prvé mesiace nášho roku aj najnovšie udalosti tento trend, bohužiaľ, potvrdzujú.

Dnes o čínskej neutralite, Trumpovej štátnickej múdrosti a slovenskej pracovitej koalícii.

Moderný človek o sebe rád uvažuje ako o vládcovi prírody a vrchole evolúcie. Deje sa však čosi divné: spolu s pýchou na vlastný úspech prichádza aj nová úzkosť, pesimizmus, radikálne pochybnosti človeka o sebe samom.

Biologicky vzaté, človek dnešného typu je tu dlhšie než stotisíc rokov. Istým ohrozeniam sme museli čeliť vždy. Dnes však pochádzajú viac než kedykoľvek predtým od nás samých. Najväčším nepriateľom človeka sa stal človek sám.

Zmluvu podpísali krajiny v reakcii na rozpínanie Sovietskeho zväzu.

Niet divu, ak dnes ľudia pociťujú úzkosť nad svojou situáciou – tou svetovou aj tou domácou. Nesmejme sa, že im „hrabe“. Stav sveta sa zrkadlí v stave našej duše a prenáša sa späť navonok. Ide v neposlednom rade o zmätky politické; za nimi však objavíme veľmi zaujímavé antropologické súvislosti.