Iveta a Dunaj sú dva nové slovenské televízne seriály, oba začali minulý týždeň ako dlho promované novoročné akvizície dvoch asi dominujúcich konkurenčných slovenských komerčných televízií a ja nesmierne rád konštatujem, že oba som si nielen pozrel (teda prvé epizódy), ale ani som ich neprepol priamo v procese (teda, kým išli), ba dokonca som ich neprepol ani počas reklamy: nech už je to na poriadku, ako to má byť.

Už som si zvykol, že v trafike môžem naraziť na hocičo, toto by som tam skutočne nečakal.

Menej administratívnej záťaže a zmeny v druhom pilieri. To sú hlavné pozitíva hospodárskej politiky vlády. Všetky blednú v porovnaní s gigantickými sociálnymi balíčkami, novými daňami a nabaľujúcim sa verejným dlhom.

Zvykne sa tvrdiť, že čaro nejakého zážitku – alebo jeho silu či intenzitu – nemožno sprostredkovať slovami a aj by som asi súhlasil, ak by sa mi už niekoľkokrát neprihodil presný opak.

Tento typ paušalizácie je asi skutočne za čiarou, ale akosi si nemôžem pomôcť. Kdesi v iracionálnom vnútri, kde existujem len ako čistá intuícia, som hlboko presvedčený, že za všetky zlé veci môžu nešťastní ľudia.

V novej epizóde .týždňa vo filme zostávame mimo našej planéty, až kým nedopadnú voľby. Rozprávame sa o nekonečnom mučení postáv aj divákov v rámci hororovej série Saw. Česko-slovenská novinka Úsvit predstavuje úsvit tém rodovej identity v rámci lokálnej kinematografie. A kvôli ideologickému vyváženiu sa pozrieme aj na film o Matke Tereze. Nové filmy tradične predstavujú profesor Juraj Malíček a Martin Papšo.

Budúcnosť možno až tak úplne nevyhrala, respektíve nezvolili sme si ju, to však neznamená, že nepríde. Akurát sa musíme postarať, aby nebola temná, a to ma napĺňa optimizmom.

Dni všeobecného zaujatia politikou sa skončili, je načase vrátiť sa k naozaj dôležitým veciam. K vyšívaniu krivou ihlou, lovu kaprov na boilies, modelárstvu, kašírovaniu servítkovou technikou, body spinningu, čo síce neviem presne, čo je, ale určite to bude čosi úžasné, inak by sa tomu vo voľnom čase nevenovalo toľko ľudí.

Dobre, tak sa zdá, že sa nám to tu pomaly celé rozpadá pod rukami.

Dinosaury. Vlastne ani neviem, ako sa mi bez nich podarilo vyrásť. Iste, poznali sme ilustrácie Zdeňka Buriana a všetci sme sa chceli plaviť po rieke času do minulosti ako hrdinovia Zemanovej Cesty do praveku, ale veru, nespomínam si, že by dinosaury v mojom detstve hrali inak nejakú výraznejšiu úlohu, a o fenoméne či mánii sa vôbec nedalo hovoriť.