O Američanoch mi najviac povedali Tom Sawyer a Huckleberry Finn. Spájali zmysel pre podnikavosť so spravodlivosťou a vážnosť s humorom. Štyri desaťročia do nás síce vtĺkali vety o hrôzostrašnom americkom kapitalizme a imperializme, proti ktorému sa majú spojiť proletári všetkých krajín a pravidelne protestovať žiaci všetkých škôl, ale ani pri tradičnom slovenskom kultúrnom antiamerikanizme to nepomohlo. Príliš som mal rád rockovú hudbu, bítnikov, Vonneguta, western a všetkých skvelých amerických hudobníkov, prozaikov, básnikov, výtvarníkov, filmárov. A samozrejme hokejistov a ľahkých atlétov.

Takýchto správ sme už čítali viac: 4. júna spadla v bratislavskom autobuse cestujúca, ležala na zemi po celý čas jazdy medzi zastávkou Aupark a zastávkou Most SNP. Nikto vraj na ležiacu ženu vodiča neupozornil, nikto jej nepomohol. Až po dojazde do konečnej zastávky oznámila jedna z cestujúcich vodičovi autobusu, že vzadu v uličke, pri posledných dverách, leží niekto na zemi. Potom vodič upozornil dispečing a k zranenej žene prišli zdravotníci a policajti.

Za znepokojujúcu vlastnosť dnešného spomaleného času nepokladám Ficovu politiku nehybnosti, lebo tá je sprievodnou črtou jeho politickej mentality, ale paberkovanie opozície. Namiesto skutočného programu ponúka vynaliezavé nápady na zavedenie referendovej alebo populistickej demokracie, založenej na návrhu obsadiť v parlamente len toľko miest, koľko percent voličov príde k urnám. Z reprezentatívnej demokracie by sa tak stali nanajvýš referendá bez parlamentnej demokracie alebo parlamentná demokracia s okypteným parlamentom.

Žijeme v čudnom čase. Nezreteľnom, rozplývavom, rozmazanom. Deje sa čosi nedobré. Nie je jasné, čo, ale ten pocit, tá intuícia je tu. Je to naozaj čudný rok 2014, ako sme si ho nazvali s Fedorom Gálom. Lovím v pamäti, kde sa vzalo to spojenie, kým sa nevyplavilo na povrch. Našiel som ho, ako inak, vo Wikipédii. Po nemeckom vpáde do Poľska v septembri 1939 sa začalo sedem mesiacov času, ktorý dostal pomenovanie čudná vojna.

Nazvať zlo nulovou empatiou sa mi zdá strašné. Baron Cohen redukuje zlo na empatiu, hoci kdesi v základe existuje nesmierne, nemerateľné, ako by povedal Goethe inkomensurabilné zlo. Neviem o ňom myslieť. Je zraňujúce, pri dotyku s ním tŕpne celé telo. Keď som bol vo veku, v ktorom môj starý otec zahynul v Osvienčime, pokúsil som sa vžiť do toho, čo cítil. Niežeby som si to nevedel predstaviť, existuje napokon množstvo svedectiev, ale vymykalo sa to mojej telesnej predstavivosti a vyvolávalo to vo mne nekonečnú bázeň.

Na pohrebe Vasila Biľaka boli najnápadnejšie klobúky ctihodných mužov. Sivé a čierne klobúky s elegantne dovnútra preliačenou strieškou, so štítkom a stuhou. Rovnaké ako klobúky, ktoré sme vídali na moskovskom Červenom námestí na hlavách Chruščova, Brežneva, Andropova, Černenka a ostatných predstaviteľov strany a vlády. Ale aj na pražskomVáclavskom námestí a bratislavskom Námestí SNP. Klobúky na večné časy so Sovietskym zväzom, a nikdy inak! Klobúky, podobné klobúkom ctihodných mužov slovenského štátu, ale aj klobúkom krstných otcov z rodiny dona Vita Corleoneho.

Na prvý pohľad sa zdá, že o Edwardovi Snowdenovi vieme všetko. Vladimír Putin nám ponúkol obraz neohrozeného bojovníka za ľudské práva, ktorý zachraňuje ľudstvo pred všemocnými tajnými službami. Aféra s odpočúvaním Angely Merkelovej je nepríjemným verejným priznaním, že Američania sa neošívajú sledovať na najvyššej úrovni ani svojich najbližších spojencov, nehovoriac o tom, že v týchto telefonických rozhovoroch sledujú aj vlastného prezidenta, a nie je jasné, do akej miery sa tajné služby vymkli spod kontroly.

Žijeme v čudnom čase. Z jednej strany sa ozývajú apokalyptické reči o konci slobodného sveta, z druhej samochvála, že žijeme v najlepšom z možných svetov. Pre človeka, ktorého najvyššou hodnotou je ľudská sloboda, je ponovembrový čas tak či tak vyvrcholením slovenských dejín, aj keď vie, že dnešné Slovensko nie je najlepším z možných svetov. Nie sme rozdielnou, ale rozdelenou spoločnosťou, nie sme spoločnosťou práva, ale bezprávia, ešte stále ostávajú niektorí z nás za dverami, uzavretí múrom a ohradení plotom, spoločnú budúcnosť ešte stále predurčujú naše odlišné minulosti.

Ukrajina je ako vo vývojke. Jej fotografia už má kontúry, aj keď je obraz ešte nejasný. Niektoré veci však už možno povedať s istotou. Na Ukrajine sa odohráva najväčší agresívny zásah do suverenity štátu za posledné štvrťstoročie a pokus o radikálnu zmenu povojnovej geopolitiky. Rusko sa vydalo na dráhu revizionizmu, ktorý nemá časové ohraničenie. Pod hlavičkou Nového Ruska siaha do obdobia Kataríny Veľkej, ale aj do čias Kyjevskej Rusi. Na rozdiel od nemeckého revizionizmu, ktorý bol územným výsledkom porážky v prvej svetovej vojne, dnešný ruský revizionizmus je výsledkom vnútornej implózie komunistického systému, ktorého dôsledkom bol aj rozpad Sovietskeho zväzu a vznik Ruska po Janajevovom pokuse o puč v auguste 1991.