Túžba a pamäť. Pohľad na dánske duny z NDR. Vedomie, že ich nikdy neuvidím zblízka. Trvalo ešte dvadsať rokov, kým som uvidel nemecké duny z Dánska. Bolo to na začiatku týždňa v bezčasí, aké si človek dožičí len niekoľkokrát v živote.Túžba sa vďaka Petrovi Buggemu, profesorovi bohemistiky a slovakistiky na univerzite v Aarhuse, zmenila na pamäť. Peter Bugge je kultúrny historik, žiak Vladimíra Macuru. Je prísny na svojich Čechov a má elementárnu priazeň k Slovensku. Neviem, kde je dnes, ale ako mnohých Dánov ho priťahovali Spojené štáty. Jednoducho sú veľké. Nám by celkom stačilo aj Dánsko.

Posledná, takmer sedemstostranová kniha Ladislava Balleka Trojou a vŕškom pamäti vyšla krátko pred jeho smrťou. Má zvláštnu štruktúru, vzdorujúcu čítaniu, založenú na troch rozprávačských líniách. Prvá, najrozsiahlejšia, napísaná s úradníckou, pedantickou akurátnosťou diplomatických zvodiek, je trhom márnosti. Akoby nám chcel Ballek ukázať, že dlhodobý a láskyplný vzťah – lebo taký je jeho vzťah k československej federácii a jej nasledovníkom – sa buduje ako rad drobných, efemérnych každodenných činností a mien, ktoré sa vynárajú a vzápätí strácajú v bezmennosti.

Je vyhnaný jazyk a jazyk, ktorý vyháňa. Jazyk propagandy a jazyk spisovateľa. Jazyk Goebbelsa a jazyk Imre Kertésza. Orwellovská novoreč totalitných režimov a veta Victora Klemperera o jazyku tretej ríše, že všetko, čo sa neskôr objavilo v myslení a v činoch, bolo najskôr v jazyku. Jazyk Železnej opony a Berlínskeho múru. Jazyk, ktorý je so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak.

Politika Ficovho Smeru je založená na dedičstve komunistickej disciplíny a poslušnosti, a nemyslím to ironicky ani pejoratívne. Nesocialistická politika nemôže byť z povahy veci založená na poslušnosti, ale na slušnosti. Výsledok prvého kola spočíval v nádeji na slušného prezidenta, ale celkom neočakávane aj v znovuzrodení šance na slušnú politiku. Táto šanca dostala v druhom kole riadne zaucho.

Vidím Ukrajinu a pýtam sa, čo sa to deje. Vidím Majdan a naše číhavé vyčkávanie. Kde sa podela energia z roku 1989? Čosi sa bolestne zlomilo. Ekonomická kríza ukázala, aká slabá je u nás zakotvená dôvera v demokratický kapitalizmus, ako si pri viditeľných problémoch s centralistickým Bruselom prestávame uvedomovaťzákladný rozdiel medzi „Bruselom“ a „Moskvou“, medzi západnou a východnou civilizačnou kultúrou, medzi existenciou v západných a východných ekonomických a bezpečnostných štruktúrach a inštitúciách. Ako ľahostajne narábame so slobodou, ktorá je tým najlepším, čo sme v našich dejinách dosiahli.

Čo sa po novembri 1989 podarilo, a čo nie? Bolo to ako na hojdačke. November 1989 sa stal časom nádeje. Do roka 1998 sa Slovensko zmenilo na čiernu dieru strednej Európy, v roku 2006 sa zase zdalo, že je európskou successtory. No už v roku 2013 odmietajú apokalyptickí intelektuáli celý ponovembrový vývin a označujú slobodný režim za rovnako totalitný ako komunistický. Pritom Slovensko nemalo nikdy v dejinách takú vysokú mieru slobôd a nebolo nikdy geopoliticky ukotvené v takom bezpečnom a prosperujúcom priestore ako dnes.

Naši redakční kolegovia, Matúš Zajac a Boris Németh, získali nedávno veľké ocenenia. Matúš získal prvé miesto v súťažiach Czech Press Photo a Slovak Press Photo, Boris uspel na Slovak Press Photo. V čom vidia zmysel takýchto súťaží a aké témy ich zaujímajú?

Fascináciu Jonathanom Haidtom a jeho výskumom psychológie morálky, ale v podstate celým výskumom posledných desaťročí, rehabilitujúcim emócie ako súčasť poznania, možno zhrnúť do jednej vety: „Emócie sú tiež druh procesu spracúvania informácií.“ Táto veta obsahuje jadro výskumu, vychádzajúceho po stáročiach absolutizácie racionalizmu z toho, že „stavať emócie a kogníciu (poznanie) do protikladu je rovnako nezmyselné ako stavať proti sebe dážď a počasie alebo autá a vozidlá“. Z toho potom Haidt vyvodzuje, že „rovnako ako všetky typy úsudkov, aj morálny úsudok je kognitívnym procesom a že „kľúčový rozdiel v skutočnosti spočíva medzi dvoma rôznymi druhmi kognície, medzi intuíciou a uvažovaním“.

Niekedy v októbri 2013 sme sa s Petrom Zajacom dohodli, že celý rok 2014 budeme pokračovať v písaní glos na dohodnuté témy – každý po svojom. Odpichneme sa pritom od citátu z počutého, čítaného, cíteného.Výber tém si podelíme fifty-fifty a budeme sa striedať. Tentoraz vybral citát Náš nos – náš pán Peter. Keď som mu naznačil, o čom chcem písať, zareagoval: „Prosím ťa, pozri si svoje staré texty a neopakuj sa!“ Môžem však za to, že slovo „nos“ vo mne vyvolalo okamžite nepríjemné asociácie? Myslím svoj nos. S tým sa naozaj nedá nič robiť.