Úporne premýšľam. Človek sa predsa nemusí riadiť podľa vonkajších udalostí, podľa Fica či opozície, môže kráčať slobodne a samostatne, ako chodec. Ale aj tak. Nemyslím si, že v roku 2014 budú mať na Slovensku najväčší význam prezidentské voľby, aj keď budú jeho najdôležitejšou udalosťou. Buď budeme mať štát s pyramídou neobmedzenej moci, v ktorej bude od prezidenta po posledného vrátnika vládnuť jedna politická strana a jeden muž, a som si istý, že toto je pravý dôvod kandidatúry Roberta Fica.

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Doba po augustovej okupácii 1968 bola časom beznádeje. Normalizácie, stagnácie a neviery v možnosť zmeny. November 1989 väčšinu zaskočil a jedno z jeho kľúčových posolstiev, že zmena je možná, už vybledlo a čoraz hlasnejšie počuť slová, že sa nedá nič zmeniť. Mnohí sa chystajú na dlhé prezimovanie v kožuchu dnešnej moci. Iní zhodili ponovembrové mimikry a už sa zase sa verejne hlásia k svojim pôvodným presvedčeniam a bratstvám. Niektorí presmerovali svoju nenávisť zo Židov a Maďarov na Rómov.

Jana Beňová vo svojom pravidelnom hlásení zaznamenáva, že azda každej jej kamarátke alebo známej sa narodilo bábätko. To je na zváženie. Okrem toho píše, že sa všetci kamaráti a známi stíšeným hlasom sťažujú, že tak zle finančne ako tento rok na tom ešte neboli a že také naťahovanie sa v kaviarni, kto zaplatí, už dávno nezažila. To je na pováženie.

Časopis .týždeň už sedem rokov pravidelne boduje v svetových súťažiach zameraných na obrazové editovanie či dizajn. Nám v redakcii sa to už zdá ako čosi normálne, ale samozrejme, je to stále viac výnimočné ako prirodzené.

Grasalkovičov palác som zažil, keď bol ešte Pionierskym palácom. Hrali sme tu bábkové divadlo, vedľa cvičili hudobníci, skúšali divadelníci, výtvarníci kreslili portréty podľaVoltairových búst, pri madlách stáli pred veľkými zrkadlami na špičkách baletky, spoza dverí burácala prvá rocková muzika v Bratislave. V záhyboch chodieb a schodísk sme sa hrali na skrývačku.Tajne sme nazreli aj do zadebnenej Tisovej kaplnky.

Výrok Václava Havla „Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ sa stal vďačným námetom posmechu pre tých, čo nemali nikdy Havlovu odvahu a neznášali veľké emócie, lebo vždy odvažovali svoje city na najmenších kupeckých závažíčkach. Pretože pravda a lož sú veľké vášne a láska rovnako ako nenávisť patrí k najsilnejším emóciám. Lží a nenávisti sme si užili za posledných dvadsaťpäť rokov práve dosť. Pred silnou vášňou nenávisti vzbudzujúcou bázeň, ako medzi Othellom a Jagom, Montekovcami a Kapuletovcami, kráľom Learom a jeho dcérami máme strach. Sme na ňu príliš zbabelí.

Sarajevo, 28. júna 1914. Vražda následníka trónu Františka Ferdinanda a začiatok prvej svetovej vojny. Veľká vojna trvala do roku 1918, pokračovala do roku 1945 a predĺžila sa do roku 1989. Krátke dvadsiate storočie sa utváralo ako storočie vojny. Po roku 1989 sa zdalo, že nastal čas mieru, čas 21. storočia. Mysleli sme si to napriek Sarajevu v roku 1992, napriek Dvojičkám v roku 2001, napriek Iraku a Afganistanu, Egyptu, Líbyi a Sýrii. Zrušili sme vojenskú službu, rozkradli vojenský majetok, začali sme znižovať výdaje na armádu. Vojnu sme delegovali na Američanov. Na jednej strane sme sa začali spoliehať, že nám zabezpečia mier, na druhej strane sme začali na nich nadávať, odmietať nálety na Srbsko a radary na Slovensku.

Túžba a pamäť. Pohľad na dánske duny z NDR. Vedomie, že ich nikdy neuvidím zblízka. Trvalo ešte dvadsať rokov, kým som uvidel nemecké duny z Dánska. Bolo to na začiatku týždňa v bezčasí, aké si človek dožičí len niekoľkokrát v živote.Túžba sa vďaka Petrovi Buggemu, profesorovi bohemistiky a slovakistiky na univerzite v Aarhuse, zmenila na pamäť. Peter Bugge je kultúrny historik, žiak Vladimíra Macuru. Je prísny na svojich Čechov a má elementárnu priazeň k Slovensku. Neviem, kde je dnes, ale ako mnohých Dánov ho priťahovali Spojené štáty. Jednoducho sú veľké. Nám by celkom stačilo aj Dánsko.

Posledná, takmer sedemstostranová kniha Ladislava Balleka Trojou a vŕškom pamäti vyšla krátko pred jeho smrťou. Má zvláštnu štruktúru, vzdorujúcu čítaniu, založenú na troch rozprávačských líniách. Prvá, najrozsiahlejšia, napísaná s úradníckou, pedantickou akurátnosťou diplomatických zvodiek, je trhom márnosti. Akoby nám chcel Ballek ukázať, že dlhodobý a láskyplný vzťah – lebo taký je jeho vzťah k československej federácii a jej nasledovníkom – sa buduje ako rad drobných, efemérnych každodenných činností a mien, ktoré sa vynárajú a vzápätí strácajú v bezmennosti.