Nikdy som v lese nenašiel poriadne hríby. Akoby sa predo mnou schovávali. Boli pritom časy, keď som sa odvážne vydával s košíkom na potulky karpatskými lesmi. Vravím si, veď som z vidieka, musím mať na to čuch.  

Tohtoročné odovzdávanie Divadelných ocenení sezóny – DOSKY 2017 malo jednoznačného favorita. Operu Antonia Vivaldiho Arsilda. A to absolútne a zaslúžene. Išlo naozaj o mimoriadny divadelný počin roka.

Nedá mi nepovedať to. Nie som žiadny obdivovateľ, či fanúšik Progresívneho Slovenska. Naopak.

Ani po opätovnom čítaní článku: „My sme les. Kto sú oni?“ som nenašiel jednu zásadnú vec, ktorú považujem v danej téme za veľmi dôležitú. 

Počas jedného skautského tábora v Lopušnej doline bol dubákový rok. Len pár metrov od okraja lesa vedľa našich stanov ste mohli natrafiť na hríby. Maličké, s nežnou guľatučkou hlavičkou, ale aj kusy veľké ako dáždnik záhradného trpaslíka.

Koľko majú manželia detí, je dnes považované za súkromnú vec. Nebolo to tak vždy. Ako veľmi dokázalo dedinské spoločenstvo ovplyvniť svojou mienkou veľkosť rodín, to si dnes sotva vieme predstaviť. A s akými tragickými následkami.

Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania.

Náš nový stĺpčekár Michal Oláh je vysokoškolský profesor a teóriu sociálnej práce prepája s praxou v útulku pre ľudí bez domova RESOTY, ktorý prevzal po Antonovi Srholcovi. Nedávno dostal ocenenie Sociálny pracovník roka 2017.

Slovenčinár Viktor Suchý bol v našej ankete Kniha roka najčastejšie spomínaný básnik a jeho zbierka Básne o počasí (vyd. Modrý Peter) najcitovanejšia. Po odchode z bratislavského Artfora založil v Novej Cvernovke Kabinet pomalosti.

Vyštudoval biológiu, ale jeho vášňou je maľovanie fauny, flóry a ilustrovanie kníh. Táto láska ho doviedla do Južnej Ameriky, kde býva takmer tak často ako v domácom Brne. Jan Dungel.