Svätá Barbora je svätica, o ktorej toho veľa nevieme. Napriek tomu sa stala obľúbenou. Ak je to, čo hovoria legendy, pravda, tak pochádzala niekde z Turecka. 

Na jednej strane stojí šesťdesiattisícová iniciatíva My sme les, ocenenie Biela vrana pre ekológa a letecké zábery tatranských dolín. Na druhej dlhoročná práca lesníkov, ktorí nevidia žiadnu veľkú katastrofu. Čo sa to deje v slovenských lesoch?

Ten obraz z Haagu hovorí sám za seba. Pochudnutý 74-ročný generál Ratko Mladič si nedokázal ani vypočuť rozsudok.

Kto je Biela vrana 2017? Bol rok 1989 prelomom aj v ochrane prírody? Nakoľko si ničíme vzácne lesy? Prečo to štát umožňuje? Vieme to spolu zastaviť?

Prestížne architektonické ocenenie Cenu Arch 2017 získala nenápadná kaplnka skrytá v popradskom lese. Člen poroty, nemecký architekt, ju označil za bezchybnú.

Európske filmy si nemôžu dovoliť stometrovú cunami, desaťtisíce zombíkov ani hviezdnu pechotu. Chýbajú nám nielen hollywoodske rozpočty, ale aj – a verím, že najmä – zjednodušujúca veľkorysosť vyhlásiť: ja som najväčší. Z núdze sa musíme venovať tomu, čo zostalo: ľuďom. Niežeby to bolo málo. 

Poriadny jelení guláš alebo tmavoružový steak zaliaty krvavočervenou šípkovou omáčkou či dozdobený čiernymi čučoriedkami. Vôňa lesa, chuť lovu. Všetko je to však slabý odvar proti tomu, čo sme si vedeli zo zveriny servírovať v minulosti.

Nikdy som v lese nenašiel poriadne hríby. Akoby sa predo mnou schovávali. Boli pritom časy, keď som sa odvážne vydával s košíkom na potulky karpatskými lesmi. Vravím si, veď som z vidieka, musím mať na to čuch.  

Tohtoročné odovzdávanie Divadelných ocenení sezóny – DOSKY 2017 malo jednoznačného favorita. Operu Antonia Vivaldiho Arsilda. A to absolútne a zaslúžene. Išlo naozaj o mimoriadny divadelný počin roka.

Nedá mi nepovedať to. Nie som žiadny obdivovateľ, či fanúšik Progresívneho Slovenska. Naopak.