Najedli sme sa, naokolo samá krása a vrúcnosť. Každých pätnásť minút nám pristane ruka majiteľa na pleci, aby sa ubezpečil, či nám chutilo. Zrazu sa pred nami zjaví pohár s jantárovo zafarbeným vínom. A pri ňom na špeciálnom tanieri učupené cantuccini.

Všetci to poznáme. V rukách kornútok, celý obtečený farebnou lepkavou tekutinou. Nad kornútkom vysmiate štrbavé detské ústa. Váš potomok s hrdosťou ukazuje na obrovskú jahodovú alebo rovno čokoládovú škvrnu na novom tričku. Keby tak existovala zmrzlina, čo sa netopí!

Každý turista, ktorý navštívil hlavné mesto kedysi slávnej monarchie a dnes vraj najpríjemnejšie mesto na svete, ju ochutnal. Keď nie v rovnomennom hoteli, tak aspoň na letisku. Je tmavá, s čokoládovou pečaťou a povesťou šperku zaniknutého impéria. Sacherova torta.

Všetci si to z detstva pamätáme: sedíme na stoličke a očami hypnotizujeme pohár. Nemáme ho radi. Je plný prevareného mlieka s kožou na povrchu. Strasie nás. Kto by vtedy tušil, že z tej kože sa vyrába taká delikatesa? Kajmak.

Sedí ráno pri stole, s hrôzou pozerá na permanentku. Potom jej oko padne na tašku s vecami na cvičenie, ktorým nepovie inak ako „telesná“, aj keď pri tom slove chytá jej tréner vždy neutíšiteľný záchvat smiechu. Vzdychne si, nikam nejde: „Radšej si zalejem pu-er.“