Vystúpenia amerického speváka Bobbyho McFerrina sú vždy sviatkom. Nielen pre tých, ktorí majú radi džez, ale pre každého, kto má rád hudbu ako takú.

Stojíme v kancelárii pre pútnikov, môj brat a ja, a vypĺňame dotazníky. Máme za sebou desať dní pešej chôdze, 350 kilometrov z Leónu v Kastílii. Pani kontroluje papiere a pýta sa: „Náboženské dôvody na púť ste nemali?“ Do kolónky dôvody sme napísali turistika, presne preto sme sem prišli. „Nie sme katolíci, tak asi nie je vhodné hovoriť o náboženských pohnútkach.“ Pani sa usmeje a pripíše „z duchovných dôvodov“. Bez spirituálnych pohnútok nemôžeme dostať compostelu, potvrdenie o vykonaní púte.

Americká herečka Mae Westová zvykla hovoriť, že keď mala na výber medzi dvoma zlami, vždy si vybrala to zlo, ktoré ešte neskúsila. Takáto rada pre život je možno nezodpovedná, ale rovnako je nezodpovedná snaha európskych lídrov skúšať to isté zlo stále dokola.

Mal som taký zvláštny sen. Blížil som sa so skupinou ľudí k veľkej budove. Bol to niečo ako chrám, alebo možno centrálny úrad. Mala veľmi veľa schodov. Zrazu nás predišlo obrovské nákladné auto a pred našimi zrakmi priamo na cestu k budove vyklopilo náklad zeminy a kamenia. A potom zmizlo. Dolná polovica schodov bola teraz zasypaná po celej šírke.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Vedel som, že to raz príde, akurát som nevedel, kedy a ako sa k veci postavím. A je to tu. Mám dodať do .týždňa pravidelnú glosu a nič mi nenapadá. Sľúbil som spoluprácu žilinskému večerníku, dlho som už nič nezavesil pod svoj blog, mám dohodu aj s Jakubom Kratochvílom na blog .týždňa a tak ďalej. Boli časy, keď som mal doma pripravených hneď niekoľko textov a permanentne som štval Petra Zajaca alebo Jana Štrassera, keď som namiesto jedného textu posielal hneď tri. A zrazu nič.

Má meno, ktoré evokuje táborenie. Ja som iba Sánchezová. To „ez“ na konci znamená syn, Sanchov syn. Áno, mám rada postavu toho územčistého chlapíka na somárikovi, ktorý sprevádzal dona Kichota. Vážim síce menej ako on a nikdy som nesedela ani na poníkovi, ale aj tak. Ona vyrástla v komforte a v krásnom paláci. Ja som strávila detstvo v hlučnom činžiaku plnom násilia. Ona je sexuologička a psychologička, ja som síce ochutnala slasti aj prekonala útrapy života, ale na nič z toho nemám diplom.

Reťazec situácií, ktoré väčšina ľudí neznáša. Pre mňa majú vôňu domova. Batožina na vozíkoch, hrkotanie koliesok na kufríkoch príručnej batožiny. Ešte aj predražená letisková káva má chuť dobrodružstva. Rad na check-ine a rozjímanie nad tým, kto asi kam ide. Rodinky na letné pobytové destinácie, deti s ružovými kufríkmi, backpackeri s podobne zababraným ruksakom, ako mám ja, vystrojení outdooristi v trekingovej obuvi a goratexe, manažéri v oblekoch a kravatách na prioritnom check-ine...

Najnovší film fínskeho filmového veľmajstra Akiho Kaurismäkiho La Havre sa premieta s najnovšou slovenskou animovanou snímkou Posledný autobus. Zas raz tak máme možnosť v distribúcii vidieť aj niečo kratšie a nie hrané.

Rozhnevaní vtáci dobýjajú svet. Ak by šlo o spontánne antifeministické macho hnutie zarastených alfa samcov, dalo by sa to pochopiť, lenže nejde. Rozhnevaní vtáci, Angry Birds, sú iba extrémne otravnou casual videohrou, ktorá sa vymkla spod kontroly a stáva sa neprehliadnuteľným popkultúrnym fenoménom. Alebo radšej komoditou, vecou na predaj, to bude azda presnejšie, fenomén by predsa len mal znamenať čosi iné.