Robert Fico dostal, o čo si šesť rokov koledoval. Keď krajinský súd vo Frankfurte zamietne mimoriadne dovolanie, ktoré má podľa všetkých právnikov šancu limitne sa blížiacu nule, hneď môže začať s tým, čo vie najlepšie: Zháňať peniaze vlastnou hlavou. Inak slovenský poplatník príde o 25 miliónov eur, ktoré luxemburský exekútor prevedie na účet spoločnosti Achmea, vlastníka poisťovne Union.

Keď som sledoval inauguračný deň nového prezidenta, mal som okrem nádeje, že hlava tohto štátu bude po 20 rokoch konečne dôstojná, ešte jeden neodbytný pocit: akoby sa viackrát stretli iné, neprekrývajúce sa svety, ktoré sa nemôžu dorozumieť, ani keby veľmi chceli.

Epizóda 1. Koncert. Na stoličke pri klavíri leží nehybný útly človek. Poležiačky hrá. Je oblečený nekoncertne: starý červený pulóver, ošúchané nohavice, schodené tenisky, na očiach čierne okuliare, na hlave stará baretka a spod nej trčia neposlušné vlasy. Telo i tvár sú nehybné, ale hudba znie. Na tomto akoby mŕtvom tele žijú iba ruky, do ktorých sa počas hry sústredil všetok život, všetky emócie ležiaceho tela. Ruky hrajú, a zároveň dirigujú. Vytvárajú zaujímavé figúry, vrhajú sa na hladinu klávesnice ako čajky na hladinu mora a ich prsty ako pazúry čajok vynášajú z hlbín klavíra napodiv harmonické zvuky.

Na pohrebe Vasila Biľaka boli najnápadnejšie klobúky ctihodných mužov. Sivé a čierne klobúky s elegantne dovnútra preliačenou strieškou, so štítkom a stuhou. Rovnaké ako klobúky, ktoré sme vídali na moskovskom Červenom námestí na hlavách Chruščova, Brežneva, Andropova, Černenka a ostatných predstaviteľov strany a vlády. Ale aj na pražskomVáclavskom námestí a bratislavskom Námestí SNP. Klobúky na večné časy so Sovietskym zväzom, a nikdy inak! Klobúky, podobné klobúkom ctihodných mužov slovenského štátu, ale aj klobúkom krstných otcov z rodiny dona Vita Corleoneho.

Prešiel som cez zrkadlo. V zime roku sedemdesiatdeväť išiel som sa stretnúť s Elliane, mali sme ísť spolu na obed. Počkali sme na jej kamarátku Irene, keď prišla, požiadala nás, či by sme sa s ňou mohli zastaviť u Jirku, má mu odniesť fotky. Na Hradčanskom námestí Irene zazvonila pri šedej bráne, podotýkam, že vtedy boli všetky brány šedé, všetko bolo šedé, akurát hliadkujúci policajti boli zelení. Z okna na prvom poschodí sa vyklonila hlava, pozdravila Irene a spustila v pletenom košíku na špagáte klúč.

U svojich slovenských priateľov cítim zakaždým drobné potešenie, keď môžu nad českým dianím zakrútiť hlavou: Tak toto by sa u nás nestalo. Rád im znovu urobím radosť. Takže – mohol by sa na Slovensku stať príbeh Romana Housku?

Keď politici z celého sveta rozprávajú príbeh o globálnom otepľovaní, vykresľujú ho ako najväčšiu výzvu pre ľudstvo. Zároveň však sľubujú, že je to výzva, s ktorou sa pri nízkych nákladoch dokážu popasovať a súčasne zlepšiť svet množstvom ďalších spôsobov. Dnes už vieme, že je to nezmysel.

Najzaujímavejšia politická otázka týchto dní je psychologická: čo sa teraz deje v hlave Roberta Fica? To, čo premiér pre seba osobne vyvodí z potupnej prehry, určí podobu slovenskej politiky.

Vystúpil som z lietadla, v hlave informácie z bezpečnostného manuálu pre rozvojových pracovníkov. Bol som v Nairobi. V očakávaní najhoršieho som zvieral veci. Vedomie, že mesto s neslávnou prezývkou Nairobbery (ktorú už prebral aj The Economist) je deviatym najnebezpečnejším mestom na svete, mi dávalo zabrať. V mojom oku bol každý druhý človek potenciálny zlodej a vrah. V uliciach bol chaos. Tisíce ľudí bezcieľne prúdili hore-dolu. Pouliční predavači čohokoľvek, od drobných sladkostí cez safari výlety až po čierne uhlie, boli často rozložení len na kuse látky na chodníku alebo na ceste. Úplne som zblbol.

Cestovať naprieč Ukrajinou je ako pobývať pár dní u trochu chudobnejších susedov. Ešte trochu viac bordelu, ešte viac napratané autobusy, samá šmelina a ešte horšie cesty. Inak nič nové. Kyjev je naozaj blízko. Sánka nám padla až v Rusku. Čím viac k Uralu, tým horšie. V predražených a hororových motorestoch sme sa stretávali výhradne s mužmi, ktorí vyzerali, akoby ich nakreslil Danglár. Oblečení zásadne v maskáčoch, s holými hlavami ticho zazerali. Z dvoch motelov sme ušli skôr, ako sme sa ubytovali.