Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.

V roku 2006 rozpustili zdiskreditovanú Komisiu OSN pre ľudské práva, ktorú beznádejne ovládli diktátorské režimy zastúpené v OSN a namiesto nej bola vytvorená Rada OSN pre ľudské práva, ktorá mala byť akože lepšia. Zároveň sa zaviedlo „univerzálne periodické preskúmanie“ stavu ľudských práv vo všetkých krajinách každé štyri roky; Česko bolo prvýkrát „skúmané“ v roku 2008. Výsledkom bolo tridsať odporučení Rady. Z ních vyberám tie „najlepšie“.

Kto boli Pálffyovci a čo znamenali pre Bratislavu a dnešné Slovensko? Príbeh významného šľachtického rodu, ktorý ako jeden z mála vždy stál na strane kráľa, približuje historik Daniel Hupko.

Milujem pohanské sviatky. Niežeby som nemala rada tie kresťanské, buddhistické, hinduistické a moslimské, ale tie pohanské mám fakt asi najradšej. Všetky formy. Od pálenia Moreny na Slovensku až po zapaľovanie cukrovej trstiny v Nepále. To si každý zoženie palicu cukrovej trstiny, všetci sa stretnú na námestí, založia veľkú vatru, potom si do nej každý strčí tú svoju palicu a keď ju po piatich minútach vyberie, tresne s ňou z celej sily o zem. A tá cukrová trstina normálne vybuchne. A čím viac ju necháte obhorieť, a čím viac tresnete, tým viac vybuchne.

O čo ide v Sýrii? Pre Irán by pád režimu Bašara Asada predstavoval ohrozenie jeho vplyvu. To nemôže pripustiť, lebo mocenská elita Sýrie pochádza najmä z radov šiítskej alavitskej sekty, asadovskej rodiny a jej priateľov, spojených rôznymi zväzkami. Samotný Irán je jedinou šiítskou veľmocou na Strednom východe. Sýria bola a je dôležitým spojencom Iránu vo Východnom Stredomorí, čo malo svoj význam pri faktickom ovládnutí Libanonu Iránom prostredníctvom šiítskeho hnutia Hizballáh.

Pred dvoma týždňami na tomto mieste písal o kríze a budúcnosti Pavol Frešo, minulý týždeň Lucia Žitňanská. Dnes svoju predstavu ponúka Viliam Novotný. Mnohé škandály. Kauza gorila. Nezhody a šarvátky. Pád vlády. Účtom za naše vládnutie sa stala strata dôvery, znechutenie a odmietnutie voličmi v marcových voľbách. Bolo to zaslúžené. Stredo-pravé strany sa pohľadom zvonku v ostatných rokoch do veľkej miery zmenili len na strany moci. Stratili svoj programový a reformný charakter. Vláda Ivety Radičovej, ktorej hlavným tmelom mala byť pravicová politika, sa nevedela dohodnúť ani na takej základnej otázke, ako je odvodová reforma. Naša silná stránka sa stratila. Čo nám teda zostalo?

Keď som vo štvrtok videl stáť na Pražskom hrade azerbajdžanského prezidenta Ilchama Alijeva vedľa Václava Klausa, trochu som sa zasnil. Baku bolo krásne mesto, už keď som tam prišiel po prvý raz v roku 1991. Taký milý, príjemný a vtedy úžasne lacný Orient, kde sa hovorilo rečou, ktorú som vtedy a možno ešte aj teraz vedel zo všetkých cudzích jazykov najlepšie, teda ruštinou. Aj po tých dvadsiatich rokoch mám v pamäti parádnu chuť šašliku z jesetera, vôňu slaného Kaspického mora, z ktorého na obzore vyrastali ťažné veže, ľahký vánok a aj v tom predjarí príjemné teplo južného okraja Kaukazu.

S Jaroslavom Spišiakom som sa prvýkrát stretol asi pred desiatimi rokmi. Už vtedy bolo jasné, že toto nie je obyčajný šerif z Dunajskej Stredy, ale policajt, pred ktorým sa budú mať čoskoro na pozore aj najväčšie mafiánske esá. Na začiatku ho mali radi aj novinári, keďže bol majstrom bonmotov. Nikdy však nehovoril nič len preto, aby zaujal – jeho tlačovky boli veľkou šachovou partiou s tunajšími kmotrami.

Radi sa hráme. No hra nemusí byť iba výplňou času, ale aj výzvou, námahou, niekedy aj sklamaním, ktoré je však predzvesťou omnoho intenzívnejšieho víťazstva. Taký pocit som mala, keď som sa vrátila z návštevy Festivalu hier a zábavy, ktorý sa konal počas polročných prázdnin v Trnave.

Bola jar roku 1990, keď som sa vybral prvýkrát ako novinár do ukrajinského Ľvova. Počas reportáže o prvých poloslobodných voľbách som objavil dovtedy pre mňa takmer neznámy svet ukrajinských banderovcov, prvý raz som videl žlto-modré vlajky, bol som pritom, keď sa rodil ukrajinský národ. Podobne fascinovaný som o pol roka neskôr pobýval niekoľko dní na Slobodnej ukrajinskej univerzite v Mníchove, ktorá bola až do konca roku 1945 v Prahe. Potom som objavil príbeh ukrajinskej diaspóry v Prahe, ktorá tu prečkala napoly v podzemí, vystrájanie NKVD po máji 1945 a potom aj celý komunizmus. A potom som na Ukrajinu často chodieval. Dokonca aj dve pekné lásky z toho boli.