Čo si myslíte o kríze básnického umenia? Odkiaľ sa vzala? Kedy zmizne? A zmizne vôbec? „Problém bude v tom, že v básni je príliš málo slov a príliš veľa myšlienok,“ povedal priateľ, ktorý už roky nevydal žiadnu zbierku, lebo by si „pripadal ako blázon-provokatér“. 

Hodnota príbehov, kníh i ľudí má svoje vrcholy i pády. To, k čomu teraz obdivne vzhliadame, môže byť o pár rokov na smiech, rovnako ako zvonové gate hipisáckych bojovníkov lásky. 

Pred rokmi som v antikvariáte vyňúral knihu legendárneho jazykovedca Jozefa Mistríka Rýchle čítanie. Je to kniha parádna, ale paradoxne, nedá sa prečítať rýchlo. Je to kniha – cvičisko. Celú som si ju počmáral. Urobil som na nej somárske uši, ktoré ma vodia po správnych stránkach.

Je paradoxné, že tvorcami nostalgie nie sú vždy ušľachtilé veci, vône, okolnosti či ľudia. Adam Mickiewicz, poľský štvanec, romantický básnik, génius a revolucionár, stál pri zapáchajúcej halde odpadkov za krčmou v Paríži a všetok ten ohavný smrad v ňom rozochvel spomienky na rodnú Litvu.

Istý môj známy, ktorý píše knihy a dokonca sa tým živí, odpratával sneh pred svojím domom. Veľká lopata mu poslúžila ako radlica, on sám bol motorom. Keď odhrnul vlastný pozemok a očistil aj svoje dve trblietavé autá, vydal sa na ulicu, aby poslúžil susedom. 

 Tak už to prišlo aj na nás: jarná únava. Ako sa skončil polrok, tak aj v mojej triede zavládli pani Chrípka a jej priateľky. Ani mňa to neobišlo. Keď sme sa však všetci doliečili, zistili sme, že sme unavení. V škole teraz máme aj nižšie tempo, aj sme oddýchnutí, no nevládzeme.

Zrodenie a smrť sú archetypy – a aj keď medicína poodhalila niektoré ich mechanizmy, zostávajú zahalené tajomstvom. Najuspokojivejšie odpovede ešte stále dáva ľudský rozum v kombinácii so srdcom. 

Kritizovať iných a vzdať sa, to dokáže každý. Stačí pár komplexov a nechuť pozrieť sa pravde do tváre. A tak sme s dvoma kumpánmi, pánom Ká a pánom Er, nastavovali prísne a kruté zrkadlo slávnym komikom, hercom i zabávačom svetového i domáceho formátu. Celé roky!

Kamarát Kornel Frňúz si kúpil dve okrasné prasiatka. Také malé, strakaté. No jedno hneď zdochlo. Volal chovateľom, reku, čo mu to predali za kaliku. Chovateľ zašušťal v telefóne a bolo po konverzácii. Telefón už nikdy nezdvihol.

Človek si občas pripadá, že sem bol vyvrhnutý z temnoty dejín – a tak sa potáca v tme vlastných romantizujúcich predstáv o sebe samom aj o svete. Nielen človek, ale aj celé národy sa chytajú slamky a svoju identitu opierajú o slávne skutky svojich predkov, ktoré sa nikdy nestali.