Výsledok amerických „midtermov“ bol predvídateľný: demokratická väčšina v Snemovni reprezentantov a ubránená republikánska väčšina v Senáte. A ďalej?

Cesta Emmanuela Macrona do Bratislavy a Prahy príliš neskrývala svoj cieľ – priviesť obe miestne vlády bližšie k európskemu integračnému jadru a ďalej od maďarských a poľských vplyvov.

To, že Európska komisia odmietla návrh talianskeho rozpočtu, ktorého deficit trojnásobne presiahol povolené maximum, je veľká a správna vec. Ale nestačí to.

Nebolo to tak dávno, čo komentátor New York Times Thomas Friedman chválil „saudskú jar,“ ktorú údajne spustili reformy osvieteného korunného princa Mohameda Bin Salmana. A dnes?

Ak sa dnes takmer všetci zhodnú na jednej zahraničnopolitickej otázke, tak je ňou to, že americká invázia Iraku v roku 2003 bola katastrofálnou chybou. Naozaj?

„Nerozumiete tomu, dovzdelajte sa,“ znie zdvorilejšia z odpovedí nových akademických disciplín – štúdie identít či rodu – na kritiku zvonku. Tá menej zdvorilá kritikov obviní zo sexizmu.

Žijeme v dobe binárnych rozhodnutí. Ste slniečkar alebo fašista, identitárny feminista alebo mizogýnny bigoťák, ctiteľ úplne otvorených hraníc alebo odmietač čo len jedného azylu moslimom.

Jeden z nešťastných efektov nedávneho hlasovania o stave demokracie a vlády zákona v Európskom parlamente je, že z Viktora Orbána urobilo v očiach istých ľudí hrdinu. Prečo?

Kladný postoj k migrácii som dlho považoval za politicky síce beznádejnú, ale fundamentálne správnu myšlienku. Dnes je toto moje presvedčenie vystavené skúške.

Máločo je takým spoľahlivým zdrojom politického dopamínu ako spravodlivé rozhorčenie kultúrnej vojny. Žiaľ, máločo je tiež podobne korozívne pre našu schopnosť žiť tu spoločne.