Tej vôni sa nedá ujsť. Visí vo vzduchu, ťaživá, sladká, nasýtená krvou a majoránom. Ligocú sa na pekáči. S rozžiarenými očami po nich siahame. Sú horúce, no nám to neprekáža: chrup! Z toho zvuku párajúceho sa čreva naskakujú zimomriavky. Jaternice.

U nás ich vnímame ako exotickú pochutinu – nevyhnutnú súčasť ázijských polievok, tmavozelený kabátik pestrofarebných maki v suši setoch či ako hlavnú ingredienciu obľúbeného šalátu, ktorý sa k nim podáva. No sú krajiny, kde sú dennodenne na tanieri – morské riasy.

Vyzerá ako hnedý cukor, len je na pohľad o čosi jemnejší. Dá sa kúpiť aj v podobe malých homolí – presne tak, ako ho, povedzme na Srí Lanke, vidíme na dedinských trhoch. Je v chuti trošku jemnejší a vonia karamelom. Kokosový cukor.

Spomedzi všetkých tých nádherných jedál starej monarchie toto jedno je akoby v úzadí. Síce sa svojou rafinovanou chuťou hlási o slovo, no štréberi ako rezeň, segedín či guláš ju vždy predbehnú a svojou nástojčivosťou prekryjú. Koložvárska kapusta.

Kam sa človek pozrie, všade samá detoxikačná kúra, osviežujúci nápoj či zázračný elixír mladosti s krásnym smaragdovozeleným, aristokraticky vystretým kaktusom na obale. Ten svojím pevným telom, pružnou pokožkou a zvláštnou jemnou vôňou ľudstvo fascinuje už tisícročia. Voláme ho aloe vera.

Druhý najväčší domestikovaný vták po pštrosovi. Okupuje sviatočné stoly anglosaského sveta vrátane tých vianočných. Jeho mäso je delikátne, výzor vznešený a exotický, správanie nevyberavo dominantné. Táto americká hydina si nenechá len tak skákať po hlave. My ho voláme moriak.

Možno túto zimu niekto z nás zablúdi na poriadnu lyžovačku do švajčiarskych či francúzskych Álp. A tam sa tomu zrejme nevyhne. V útulných, striedmym – niekto by povedal športovým – luxusom dýchajúcich reštauráciách na úpätí svahov, či priamo na nich, mu ponúknu raclette.

Mnohí kuchári a gurmáni majú plné ústa sezónnosti. Pozrime sa teda po našej postati: všade naokolo len sneh a volebné bilbordy. Gastronaut začiatočník môže mať oprávnenú obavu, čo si má lokálne a sezónne položiť na tanier. Odpoveď je jednoduchá: paštrnák!

Počas posledných dvoch storočí – a špeciálne toho posledného – sa postupne predrala na popredné priečky najznámejších a najpoužívanejších omáčok. Voňavá, krvavočervená, omamná nádhera zvestujúca leto plné bezstarostného smiechu, rozpálených tiel, šantiacich detí a mora. Paradajková omáčka marinara.

Je ňou potiahnutá alebo plnená skoro každá druhá torta. Hodvábna, čierna až tmavohnedá sladká poleva či pasta, bez ktorej by si už dnes cukrári len sťažka vedeli predstaviť svoj profesionálny život. A rôzni maškrtníci tiež, pretože potrebujú svoj pravidelný príjem zázraku menom ganache (čítame ganáš).