Obrovský ružový plátok. Pozeráme naň a máme pocit, že dýcha. Najemno nakrájaný, voľká si na pulte, alebo ešte lepšie – na voskovom papieri, v ktorom zabalený poputuje rovno do nášho košíka. Žmurká na nás svojimi bielymi okami a dožaduje sa pozornosti. Mortadella.

Keď sa nesú, vidno to v celej miestnosti. Ľudia dvíhajú hlavy a naťahujú krky, aby ich zazreli. Z tanierov v čašníkových rukách sa parí a v miestnosti to zašumí. Najmenej polovica z prítomných totiž začne ľutovať, že si ich neobjednali tiež. Pirohy.

Na svete existuje len málo ľudí, ktorí by ju nepoznali. Vyznačuje sa charakteristickou chuťou, ktorá sa nedá s ničím iným pomýliť. Je taká výrazná, že sa stala pojmom a dotyčný nápoj dokonca symbolom modernej doby, demokracie a Ameriky. Coca-cola.

Tej vôni sa nedá ujsť. Visí vo vzduchu, ťaživá, sladká, nasýtená krvou a majoránom. Ligocú sa na pekáči. S rozžiarenými očami po nich siahame. Sú horúce, no nám to neprekáža: chrup! Z toho zvuku párajúceho sa čreva naskakujú zimomriavky. Jaternice.

U nás ich vnímame ako exotickú pochutinu – nevyhnutnú súčasť ázijských polievok, tmavozelený kabátik pestrofarebných maki v suši setoch či ako hlavnú ingredienciu obľúbeného šalátu, ktorý sa k nim podáva. No sú krajiny, kde sú dennodenne na tanieri – morské riasy.

Vyzerá ako hnedý cukor, len je na pohľad o čosi jemnejší. Dá sa kúpiť aj v podobe malých homolí – presne tak, ako ho, povedzme na Srí Lanke, vidíme na dedinských trhoch. Je v chuti trošku jemnejší a vonia karamelom. Kokosový cukor.

Spomedzi všetkých tých nádherných jedál starej monarchie toto jedno je akoby v úzadí. Síce sa svojou rafinovanou chuťou hlási o slovo, no štréberi ako rezeň, segedín či guláš ju vždy predbehnú a svojou nástojčivosťou prekryjú. Koložvárska kapusta.

Kam sa človek pozrie, všade samá detoxikačná kúra, osviežujúci nápoj či zázračný elixír mladosti s krásnym smaragdovozeleným, aristokraticky vystretým kaktusom na obale. Ten svojím pevným telom, pružnou pokožkou a zvláštnou jemnou vôňou ľudstvo fascinuje už tisícročia. Voláme ho aloe vera.

Druhý najväčší domestikovaný vták po pštrosovi. Okupuje sviatočné stoly anglosaského sveta vrátane tých vianočných. Jeho mäso je delikátne, výzor vznešený a exotický, správanie nevyberavo dominantné. Táto americká hydina si nenechá len tak skákať po hlave. My ho voláme moriak.

Možno túto zimu niekto z nás zablúdi na poriadnu lyžovačku do švajčiarskych či francúzskych Álp. A tam sa tomu zrejme nevyhne. V útulných, striedmym – niekto by povedal športovým – luxusom dýchajúcich reštauráciách na úpätí svahov, či priamo na nich, mu ponúknu raclette.