Po troch rokoch náročnej rekonštrukcie sa exodus Slovenskej filharmónie skončil. Slávnostným koncertom v bratislavskej Redute sa v posledný januárový štvrtok prvý slovenský orchester vrátil do svojho domovského sídla.
„Každý páv svoj chvost chváli,“ mohol by povedať niekto. Preto hneď na úvod musím napísať, že v prípade môjho textu o Konvergenciách nepôjde o klasickú recenziu. Na to mi je tento festival violončelistu Jozefa Luptáka príliš blízky.
Ako päťročného ma zobrala mama k učiteľke violončela. Bol to jej obľúbený nástroj a keďže ja som bolo štvrté a zároveň posledné dieťa, tak mi nezostalo nič iné, než sa naň učiť hrať.
O dva týždne budeme poznať výsledok ďalšieho slovenského referenda. Vlastne, s najväčšou pravdepodobnosťou ho poznáme už dnes. Účasť voličov nedosiahne, tak ako v predchádzajúcich hlasovaniach s výnimkou jedného, nutných 50 percent. Smutná tradícia.
Podľa ústavy je všetko jasné: sme parlamentná demokracia a najväčšiu moc má parlament. Je to však naozaj tak? Kedy sa parlament správal ako mocná a kedy tak trochu bezmocná inštitúcia?
Ako rozopnutá, roztvorená rifľová bunda Mariána Vargu na obale jeho Konvergencií, také otvorené boli Konvergencie, ktoré už jedenásť rokov organizuje Jozef Lupták.
V októbri si Slovenská filharmónia slávnostným koncertom pripomenie 60. rokov svojej existencie. História „starej dámy“ slovenskej hudby, ktorá je momentálne pre rekonštrukciu Reduty bez strechy nad hlavou, je zrkadlom nášho vzťahu ku kultúre.
