Debata o možnosti zaviesť povinné očkovanie proti covid-19, či už plošne, alebo aspoň pre určité skupiny, je v súčasnosti v plnom prúde v mnohých krajinách. Na Slovensku zatiaľ skôr prihrieva populistickú polievočku niektorým politikom a rozvášňuje skupinky pred parlamentom a Prezidentským palácom, odbornosť ide akosi bokom.

V posledných dňoch v spoločnosti rezonuje téma protestov proti očkovaniu, vládnym opatreniam v boji proti covid-19 alebo dokonca proti „hygienizačnému teroru“, nech už to znamená čokoľvek. Podľa niektorých je zhromažďovacie právo absolútne. Jediný zádrheľ je v tom, že to vôbec nie je tak.

Ústavný súd svojím rozhodnutím rozhodol o pozastavení účinnosti vyhlášky týkajúcej sa povinností podrobiť sa karanténe pri návrate zo zahraničia ako opatreniu proti zabráneniu šírenia covid-19.

Vo štvrtok ráno sme sa zobudili do iného sveta – do sveta, ktorý si moja generácia, žijúca celý život v mieri, vedela predstaviť maximálne ako filmový scenár či tému z hodín dejepisu. Svet už nikdy nebude ako pred ruskou agresiou. Otázka je, čo s tým spravíme. Pripojíme sa k obrane hrdinov alebo zostaneme zbabelcami?

Už viac ako týždeň sa zobúdzame v 21. storočí v našich geografických šírkach do bezprecedentnej vojenskej agresie zo strany Ruska proti Ukrajine. Situácia nás na Slovensku nenecháva chladných.

Posledné dni som trávila príliš veľa času nad videami, reláciami a statusmi niektorých našich spoluobčanov, ktoré sú ťažko opísateľné. Majú spoločné to, že sa v nich vyskytujú ódy na Putina a Rusov, nadávky, obzvlášť na pani prezidentku, a neskutočné nezmysly, pri ktorých človek nevie, či sa smiať alebo plakať. Viem len, že by sme to nemali nechať tak a mali by sme sa brániť.

Všetci sme videli video, kde „dobrý chlapec“ Bohuš Garbár, spolupracovník dezinformačného a už konečne aj zablokovaného média Hlavné správy, prijíma dvakrát 500 eur od de facto vojenského pridelenca ruskej ambasády Sergeja Solomasova. Rozoberme si ho v súvislosti s diplomatickou imunitou.

Po parlamentných voľbách v Českej republike zaznel v pražskej električke č. 22 dialóg s touto replikou: „Ty vole, ta pravda fakt vítězí.“ Síce to trvalo, ale bratia a sestry v Česku majú skutočne našliapnuté na to, že tam pravda opäť raz zvíťazí. Niektoré udalosti posledných dní pritom naznačujú, že pravda by mohla hádam niekedy zvíťaziť aj u nás.

Sme opäť v (dajme tomu) lockdowne. Zatvorili sa prevádzky, zakázali hromadné podujatia, opäť bol zavedený zákaz vychádzania. Mnohí z nás sme zaočkovaní, niektorí aj pomerne mladí a (aspoň domnelo) zdraví. A tak sa niektorým z nás ťažko zmieruje s tým, že sa musíme obmedziť práve my. Právo nám však prikázalo opäť raz na náš úkor ustúpiť. Je to morálne a legitímne?

V návrhu novely Trestného zákona z dielne ministerstva spravodlivosti sa objavila vetička, ktorá naznačuje, že by po novom bolo možné trestne stíhať vraždy na hraniciach spáchané pred rokom 1989. Problém je len v tom, že to nie je celkom tak.