Už viac ako týždeň sa zobúdzame v 21. storočí v našich geografických šírkach do bezprecedentnej vojenskej agresie zo strany Ruska proti Ukrajine. Situácia nás na Slovensku nenecháva chladných.

Posledné dni som trávila príliš veľa času nad videami, reláciami a statusmi niektorých našich spoluobčanov, ktoré sú ťažko opísateľné. Majú spoločné to, že sa v nich vyskytujú ódy na Putina a Rusov, nadávky, obzvlášť na pani prezidentku, a neskutočné nezmysly, pri ktorých človek nevie, či sa smiať alebo plakať. Viem len, že by sme to nemali nechať tak a mali by sme sa brániť.

Všetci sme videli video, kde „dobrý chlapec“ Bohuš Garbár, spolupracovník dezinformačného a už konečne aj zablokovaného média Hlavné správy, prijíma dvakrát 500 eur od de facto vojenského pridelenca ruskej ambasády Sergeja Solomasova. Rozoberme si ho v súvislosti s diplomatickou imunitou.

Po parlamentných voľbách v Českej republike zaznel v pražskej električke č. 22 dialóg s touto replikou: „Ty vole, ta pravda fakt vítězí.“ Síce to trvalo, ale bratia a sestry v Česku majú skutočne našliapnuté na to, že tam pravda opäť raz zvíťazí. Niektoré udalosti posledných dní pritom naznačujú, že pravda by mohla hádam niekedy zvíťaziť aj u nás.

Sme opäť v (dajme tomu) lockdowne. Zatvorili sa prevádzky, zakázali hromadné podujatia, opäť bol zavedený zákaz vychádzania. Mnohí z nás sme zaočkovaní, niektorí aj pomerne mladí a (aspoň domnelo) zdraví. A tak sa niektorým z nás ťažko zmieruje s tým, že sa musíme obmedziť práve my. Právo nám však prikázalo opäť raz na náš úkor ustúpiť. Je to morálne a legitímne?

V návrhu novely Trestného zákona z dielne ministerstva spravodlivosti sa objavila vetička, ktorá naznačuje, že by po novom bolo možné trestne stíhať vraždy na hraniciach spáchané pred rokom 1989. Problém je len v tom, že to nie je celkom tak.

Slová majú silu. Dokážu potešiť, povzbudiť, vyznáva sa nimi láska, motivujú, a to dokonca tak, že niektorí sú ochotní po ich vypočutí obetovať život v boji. Na druhej strane dokážu ublížiť, a to nielen konkrétnemu človeku, dokonca aj spoločnosti. Otázka je, čo s tým ako spoločnosť budeme robiť.

V utorok večer v našom divadle Meteorit malo premiéru predstavenie, úryvky zo Shakespeara a jeho Sna noci svätojánskej a z Goldoniho Žiarlivých žien. V rovnakom čase sa však v parlamente a pred ním hralo úplne iné divadlo. Išlo priam o diametrálne rozdielne svety.

V parlamente bola v stredu búrlivá atmosféra. Ministerka spravodlivosti predložila štyri zákony o zmene súdnej mapy a tri z nich neboli prijaté. Dôvodom nebola pre zmenu len Sme rodina, u ktorej sme si už zvykli, že nie je tak úplne koaličným partnerom, ale aj poslanci Za ľudí (a poslanec Gyimesi, ale na toho sa mi nechce míňať ani len písmenká). Čo za hry sa to aktuálne hrajú v koalícii?

Uplynulý týždeň bol právne plodný. Možno aj preto, že sme sa konečne aspoň na chvíľu nebavili o potratoch. O bunkách potratených plodov však, žiaľ, áno. Po takmer trištvrte roku Ústavný súd rozhodol, že vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva majú zákonný podklad, ktorý je v súlade s ústavou.