Obrovské chladiace boxy plné talianskych salám a iných delikates k studeným misám. Medzi rôznymi fľakatými a ružovkastými bravčovými pochutinami sa však vyníma jedna jediná z hovädziny. Je tmavobordová a priam z nej sála hutná, ostrá chuť. Bresaola della Valtellina.

Málokto sa nad ním pozastavuje, považuje sa všeobecne za najmilšiu syrovú delikatesu. Majú ho radi malí aj veľkí, pokiaľ nejde o riadne vyzretý originál. Okrúhly chlpatučký biely disk, pôsobí tak nežne, že človek má chuť ho poškrabkať za ušami. Camembert.

Akoby sa s ňou v poslednom čase vrece roztrhlo. Kamkoľvek človek vkročí, či je to pizzeria, alebo reštaurácia so stredomorským zameraním, je tam a číha na nevedomých a zvedavých. Za nevinne znejúcim slovom, evokujúcim Blízky východ, sa skrýva pasca – nduja (čítame nduja).

Je biele, no pôvodne také nebolo. Dnes ho dostaneme v každom jednom obchode a nie je oň núdza tak ako kedysi. Jeho prípadný nedostatok sa dnes považuje za katastrofu. Vďačíme mu za mnohé – v tom dobrom, ale aj zlom. Cukor.

Je známa po celom svete, kedysi patrila medzi aristokraciu, dnes sa pohybuje niekde na úrovni kečupu. A poriadne s ním súperí. V našom priestore sú ľudia, napríklad pri langoši či hranolčekoch, rozčesnutí na dvoje. Buď ona alebo kečup. Tatárska omáčka.

Možno ste ju zahliadli v obchodíkoch s exotickými potravinami. Buď v podobe ostro červenej pasty v uzatváracom pohári, alebo vo vrecku ako drvenú koreninovú zmes, ktorá pripomína sušené vločky červených čili papričiek. Je to poklad severozápadnej Afriky a volá sa harissa.

Možno ste sa s tým už stretli. Zrazu sa na stole zjaví vínna fľaša uzavretá korunnou zátkou. Na pohľad víno aj pivo. Človek nevie, čo s tým – či si z neho niekto strieľa alebo sa mu sníva. Zoznámte sa: Pét-Nat.

Nevídaná chuť. Malý gastronomický zázrak, kulinársky minimalizmus. Iba dve ingrediencie, obe s notoricky známou chuťou, a v kombinácii zrazu vytvoria vec nevídanú. Ak máme na začiatku leta chuť na niečo osviežujúce a zároveň omamné, siahame po ňom – affogato.

Sedí ráno pri stole, s hrôzou pozerá na permanentku. Potom jej oko padne na tašku s vecami na cvičenie, ktorým nepovie inak ako „telesná“, aj keď pri tom slove chytá jej tréner vždy neutíšiteľný záchvat smiechu. Vzdychne si, nikam nejde: „Radšej si zalejem pu-er.“

Je to taký malý zázrak. Poznáme ho v dvoch verziách, sladenej a nesladenej, pričom pri tej prvej sa nejednému z nás pri jeho zmienke roztrasie hlas, zarosia oči a nachvíľu sa prestaneme ovládať. Chutí božsky a je diabolsky návykové. Salko.