Možno ho už niekoľkí zazreli znova v cukrárňach. Prichádza totiž čas, keď si opäť nachádza svoje miesto, ktoré mu právoplatne patrí. Po všetkých tých čudných raw koláčikoch a neduživých makarónikoch sa vraciame k starým dobrým krémovým časom. Zákusok Paris-Brest.

Osvieži každý švédsky stôl vianočného večierka. Aj oči jedia, to je všeobecne známe, a práve táto lahôdka púta svojou výraznou oranžovo-ružovou farbou zo všetkých ponúknutých lákadiel najviac. Leskne sa na tácni a láka. Známa sviatočná škandinávska lahôdka – gravlax.

Vyzerá ako malá sopka. Dômyselný kónický tvar, dôstojné vyžarovanie. Má v sebe niečo vznešené, tušíme, že do jeho vzhľadu sa vpísali tisícročia. Jeho meno označuje nielen tradičnú prípravu, ale aj samotnú nádobu, v ktorej sa jedlo pripravuje. Tajine (čítame tažin).

Obrovské chladiace boxy plné talianskych salám a iných delikates k studeným misám. Medzi rôznymi fľakatými a ružovkastými bravčovými pochutinami sa však vyníma jedna jediná z hovädziny. Je tmavobordová a priam z nej sála hutná, ostrá chuť. Bresaola della Valtellina.

Dlho predlho sa držala na vrchole rebríčka najštipľavejšej potvory na svete. Nik jej pozíciu nespochybňoval, pokým sa v miléniových rokoch nerozpútala absurdná šľachtiteľská súťaž o najštipľavejšiu čili papričku, a tým o svoje prvenstvo prišla. Americká bacuľatá paprička habanero.

Človek stojí pri stánku s občerstvením, nakúka dovnútra a tam obrovská hora mäsa, ktorá sa pomaly otáča okolo vlastnej osi. Všetci si z tohto ražňa u nás objednávame döner kebab, no v arabskom svete je takto grilované mäso známe ako shawarma (čítame šavarma).

Málokto sa nad ním pozastavuje, považuje sa všeobecne za najmilšiu syrovú delikatesu. Majú ho radi malí aj veľkí, pokiaľ nejde o riadne vyzretý originál. Okrúhly chlpatučký biely disk, pôsobí tak nežne, že človek má chuť ho poškrabkať za ušami. Camembert.

Akoby sa s ňou v poslednom čase vrece roztrhlo. Kamkoľvek človek vkročí, či je to pizzeria, alebo reštaurácia so stredomorským zameraním, je tam a číha na nevedomých a zvedavých. Za nevinne znejúcim slovom, evokujúcim Blízky východ, sa skrýva pasca – nduja (čítame nduja).

Je biele, no pôvodne také nebolo. Dnes ho dostaneme v každom jednom obchode a nie je oň núdza tak ako kedysi. Jeho prípadný nedostatok sa dnes považuje za katastrofu. Vďačíme mu za mnohé – v tom dobrom, ale aj zlom. Cukor.

Je známa po celom svete, kedysi patrila medzi aristokraciu, dnes sa pohybuje niekde na úrovni kečupu. A poriadne s ním súperí. V našom priestore sú ľudia, napríklad pri langoši či hranolčekoch, rozčesnutí na dvoje. Buď ona alebo kečup. Tatárska omáčka.