Narodila sa v Holandsku, vyrastala v hipisáckej sufijskej komunite v Arizone, od roku 2006 žije v Bratislave a veľmi rada má Košice. Ľudia na Slovensku – na rozdiel od Holanďanov – podľa nej majú pocit, že verejný priestor je niečo cudzie. Fotografka Illah van Oijen.

Muziku milujem údajne už od materskej škôlky. Môj otec je z Macedónska, ale bola to mama, ktorá mala veľmi rada hudbu.

Môj vzťah k francúzskemu, anglickému a iným svetovým jazykom sa podobá vzťahu k mojej žene: milujem ju, rád ju počúvam, ale neovládam ju. Niežeby sme si so ženou nerozumeli. Máme svetový vzťah.

Obzvlášť ju majú rady malé deti. Má totiž v sebe istú dávku kúzelníctva. Vyzerá ako stuhnutá farebná voda, chutí ako klzká limonáda. Niekedy je to zvláštne ohybné sklíčko na zákusku, inokedy voňavý gumený cukrík. A pritom je to obyčajná želatína.

Miláno malo vždy šťastie na dobrých arcibiskupov. Zrejme preto, že ich vyberajú s osobitnou starostlivosťou. Nielen pre význam tej arcidiecézy. Z Milána prišli v 20. storočí až dvaja pápeži, pričom arcibiskup tejto metropoly sa počas konkláve vždy radí medzi favoritov. Ináč to nebude ani pri kardinálovi Angelovi Scolovi, ktorého pápež koncom júna menoval za nového milánskeho arcibiskupa.

Takmer sto rokov od slávnej prednášky Maxa Webera, ktorú predniesol v roku 1918 na Mníchovskej univerzite, nás ohrozuje choroba, ktorú pomenoval ako žitie z politiky.

Karol Mello bol jeden z mála svedkov, ktorý bol ochotný vypovedať proti Mikulášovi Černákovi, takže som nechcel, aby sme naňho robili búdy, hovorí bývalý riaditeľ Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK) v Banskej Bystrici Milan Lučanský.

Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

Možno by môj život vyzeral úplne inak, keby som neprechovávala takú hroznú nenávisť voči škole. Hocijakej. Možno by som bola niekto iný, keby som nemala odpor k autoritám. Keby som vedela, ako sa učiť. Odmalička mi šlo len to, čo som mala rada – a nesnažila som sa to zmeniť.

Mám vlastne rád tie šíre poľské roviny, hoci tých posledných dvesto-tristo kilometrov pred Varšavou je pri ceste z Prahy do poľskej metropoly ubíjajúcich.