Tá správička zanikla v toku každodenných udalostí. Je zdanlivo zanedbateľná, ale aj tak ma zarazila. Rada pre vysielanie a retransmisiu udelila sankciu za vysielanie príspevku Filipa Domovca v Rádiožurnále zo dňa 10. februára 2014 o niektorých nositeľoch štátnych vyznamenaní za čias prezidenta Gašparoviča. Rada usúdila, že „obsah príspevku porušil zákon, keďže sa nedržal požiadavky na objektívnosť a nestrannosť spravodajských a politicko-publicistických programov a oddeľovania názorov a komentárov od informácií spravodajského charakteru“. Sankciou má byť odvysielanie oznamu o porušení zákona tri dni po sebe pred tou istou reláciou. Toľko strohá správa.

Okamihy teroru sú vždy hrozné. Človek je zdesený tým, čo vidí. Tak to bolo pri Dvojičkách v New Yorku, rovnako teraz v Paríži. V prvom okamihu platí absolútne, ultimatívne, bez všelijakých áno, ale, že odpoveďou na karikatúru a smiech nemôže a nesmie byť vraždenie. Nech je ten smiech akokoľvek vyzývavý a karikatúra blasfemická. V druhom okamihu sa začne zdesený svet solidarizovať. Stáva sa Charlie Hebdo. Ľudia vytvoria spoločnú reťaz, mlčky demonštrujú, držia sa za ruky, svet sa otriasa v plači, zahalený v smútku.

Timravu sa patrí pietne uctievať. Je to predsa klasička, autorka z povinného čítania, maturitná otázka. Treba zaťať zuby a prečítať si od nej niečo či aspoň pozrieť v divadle. Patrí sa to. Alebo je to celé inak?

Edward Lucas je editor britského časopisu The Economist a bývalý korešpondent denníka The Independent v Prahe. Pozná náš mentálny svet dvadsaťpäť rokov. Podáva o ňom zvláštnu správu: „Porozumieť Čechom a Slovákom bolo obtiažne. Režim radi nemali. Ale nemali s ním až taký problém, aby čokoľvek podnikli. Každý pôsobil unavene.

„Ak si Rus kúpi jablko od Poliaka, získavajú obe strany. Inak by sa obchod neuskutočnil. Ak im to niekto zakáže, obaja budú chudobnejší. A je úplne jedno, či táto intervencia príde z Moskvy, alebo Bruselu. Obchodné sankcie vždy ničia bohatstvo a robia spoločnosť chudobnejšou,“ píše Juraj Karpiš. A dodáva, že „ak cez hranice prestane prúdiť tovar, skôr či neskôr ich môžu začať prekračovať armády“.

Byť na okrúhlych oslavách Novembra aj v Bratislave, aj v Prahe sa mi podarilo po prvý raz. A bolo to zaujímavé. Dve časti bývalého štátu sa už líšia, ale stále sa aj veľmi podobajú.

Najnovšia kniha Alty Vášovej je menoslovom. Aj sa tak volá: Menoslov. Dvadsaťšesť ľudí rôzneho veku, zoradených podľa abecedy. O každom sa však dozvedáme niečo podstatné.

Pätnásteho júla tohto roku zomrel slovenský básnik a esejista Ivan Kadlečík. Prinášame dva jeho texty z rokov 1974 a 2012, ktorými si chceme uctiť pamiatku tohto autora dôležitého pre našu kultúru. Texty vybral Peter Zajac.

Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.

Pod príkrovom islamistického teroru a vojny s Islamským štátom, Pegidy a Legidy, novej gréckej vládnej koalície, pod príkrovom nášho referenda zúri vojna na Ukrajine. Ocitla sa v úzadí mediálnej pozornosti, ako veľa udalostí, ktoré prinášajú každodenne nešťastie, biedu, trosky a smrť.