Dostalo sa mi do rúk DVD s dokumentom Martina Šulíka Cesta Magdalény Robinsonovej a tak som si urobila filmový večer. Nedá sa celkom povedať, že príjemný v tom pravom zmysle slova, ale faktom je, že už pár dní musím stále mimovoľne stále myslieť na tento príbeh. Neviem a ani nechcem rýchlo ho vypudiť z hlavy a nahradiť inými zážitkami.

Je máj, je lásky čas, „hrdliččin zve ku lásce hlas.“ Noční vlci už zaliezli do nor, neboli to nevinní motorkári na výlete, ale Putinova kohorta, ktorá kolíkovala cestu pre vojenské konvoje. Komu sa nepáči slovo kohorta, nech sa ide pozrieť na Putinovu bustu rímskeho imperátora v dedinke neďaleko Petrohradu, ktorú tam nainštalovali miestni donskí kozáci. Keďže boli aj takí, čo nestrkali hlavu do piesku a spanilú jazdu neprečušali, museli sa tí piati motorkári na hraniciach strategicky rozptýliť, alebo pricestovať vlakom, požičať si u nás motorky aj motorkárov a spoľahnúť sa na Slavíne na logistiku ruského veľvyslanectva.

„Ty Praha naša stoceckatá!“ Volali sme v eufórii ešte na Nuselskom moste, až sa nám hlava točila z odleskov kupol a striech. So Stokou naša kapela stratila domov a vzápätí ho našla v klube Vagon na Národní třídě. Hneď na prvý koncert prišiel básnik Magor, vo svojom americkom klobúku vošiel do šatne, z plátennej tašky vytiahol naše cédečká a dával nám ich podpisovať! Mysleli sme si, že sa nám sníva. Potom sa postavil pod pódium s prekríženými rukami a celý koncert tam stál ako osobná ochranka.

„Dnes v noci nám to jaksi nešlo, / a tak mi Anča vraví k ránu: / „Počúvaj, tatko, miesto sexu / založme radšej novú stranu. Stranu má Jožo, Paľo, Béla, / či sme my horší ako oni? / Ty budeš výkonný podpredseda, /aj keď si zväčša nevýkonný. // O strana mia! / Únia, Aliancia... / Každý tú svoju vzýva. / Volič sa díva a zíva. / Ó, ako chutí / moc vo vlastnom hnutí! / Tomu sa na Slovensku / hovorí alternatíva.“

V stredu, 10. októbra, vystúpi v Bratislave Chaka Khan, hviezda soulu, funky a R&B, diva, ktorá je v rokenrolovej sieni slávy a svoju hviezdu má aj na legendárnom chodníku v Hollywoode.

Zhrozili ste sa nad sebou, keď ste zistili, že vôbec nepoznáte meno nového prezidenta EÚ, o ktorom dnes ráno písali v novinách? Nevešajte hlavu, s výnimkou Belgičanov patríte k väčšinovému stádu obyvateľov EÚ.

Tak sa niekedy pýtam sám seba, prečo som o tom nikdy nepísal? Nie, nie je to v tom, že by som na tú dobu chcel z hlavy vytesniť všetky spomienky. Veď sa mi vlastne nestalo nič hrozné. Iba mi rozmlátili auto a z obavy o bezpečnosť som mojich blízkych presťahoval do Prahy. Pol roka ich strážili policajti a nebolo to nič príjemné. Prežil som to a prežila to aj moja rodina. Pravda, boli tu však aj takí, ktorí neprežili.

Môj facebookový “friend” si dnes zavesil status: Vyhrali sme! Pod neho priložil správu zo sme.sk, že Vladimír Repčík odstúpil z postu riaditeľa Slovenského ochranného zväzu autorského (SOZA). Napriek tomu, že som v posledných mesiacoch často krútil hlavou nad tým, čo tento chlapík so „SZMáckym kukučom“ vyvádza, nemám pocit, že by mi nejak extra odľahlo.

Európska únia bojuje na mnohých frontoch. Kto by si bol pomyslel, že jedným z tých frontov raz bude aj voľný pohyb informácií? Asi len ten, kto vidí, že oklieštenie jednej slobody si časom logicky vyžiada oklieštenie slobody ďalšej.

Politik, ktorý priznal kontakty so zavraždeným bossom podsvetia, nám tu začal dávať lekcie o morálke. Nie je vám to ani trochu trápne, pán poslanec Glváč?