Aj keď nás delil rozdiel dvoch generácií a považoval som ho za barda či posledného aristokrata slovenskej fotografie, nemôžem nebyť osobný. Iba Karol Kállay a Martin Martinček z našich autorov pre mňa symbolizovali pohnuté osudy 20. storočia.

Najnovšie mu hovoria Tourminátor. Dvadsaťdvaročný rodák zo Žiliny Peter Sagan sa v nedeľu 1. júla stal – od roku 1993, keď prvenstvo dosiahol legendárny Američan Lance Armstrong – najmladším víťazom etapy na pretekoch Tour de France.

Žijeme v dome prepchatosti. My, argonauti konzumu, sa už neplavíme za zlatým rúnom, ale naopak, utekáme pred ním. Aby sme zostali tým, čím chceme byť, dôležitým sa stáva to, čo nerobíme, nekupujeme, nepozeráme, nepočúvame. Všade je priveľa tvárí, hlasov, myšlienok, hlásateľov a vykladačov, článkov, kníh a žurnálov, názorov, presvedčení a právd. Priveľa farieb a priveľa hluku, namiesto spevu žvatlanie, namiesto básní proklamácie a namiesto obrazov čmáranice.

Druhýkrát v sedemročnej histórii .týždňa pre vás z tohto miesta nepíše šéfredaktor. Štefan Hríb dovolenkuje v Afrike, bez internetového spojenia. Takže netradične si dovolím upriamiť vašu pozornosť na tri texty tohto vydania.

Udiať by sa to mohlo takto: na nejakom utajenom mieste, možno dokonca aj v konšpiračnom byte (napríklad na Vazovovej ulici) sa stretli zástupcovia JOJ, Markízy a Fun Rádia. Spolu prebrali politickú situáciu, ponadávali na tých, čo tu doteraz vládli a dospeli k tomu, že s doteraz vládnucimi stranami to vedie od desiatich k piatim. Chce to celkom novú krv. „Podporíme Matoviča?“ opýtal sa možno zástupca Fun Rádia. „To je taká neriadená strela a okolo neho všelijakí vedci. Kto už bude voliť kockaté hlavy?“ oponuje asi človek z Markízy.

Životný cyklus mnohých politických ideí sa zvykne začínať v akademickom prostredí, na univerzitách a v think-tankoch, inštitútoch, ktoré prichádzajú s konceptmi a nápadmi a kde sú tieto idey skúšané a konfrontované s inými, často protichodnými; obyčajne pokračuje v médiách a v skupinách, ktorých sa idey týkajú a ktoré sa ich ujmú; a po tomto preskúmaní a testovaní sa nápadov, ktoré prežijú, ujímajú politici.

Keby sa to tak nebilo s povestným americkým optimizmom, dalo by sa povedať, že Spojené štáty oblieha „blbá nálada“. Krajina neobmedzených možností, za akú ju označuje otrepané klišé, nevie, akou cestou sa má uberať.

Ako je to s tými neutrínami? Naozaj sa pohybujú rýchlejšie ako svetlo vo vákuu, alebo je to len zdanie, spôsobené nejakou malou chybou experimentátorov? Ak je to celé spôsobené len malou a dobre ukrytou chybou, ako sa dá taká chyba odhaliť? A ak sa neodhalí, bude to znamenať prevrátenie fyziky hore nohami?