Mal to byť protestný koncert ako každý iný. Dievčatá zo skupiny Pussy Riot, oblečené vo farebných šatách s kuklami na hlave, vnikli do moskovského chrámu Krista Spasiteľa, kde vykrikovali protiputinovské heslá.

Aj keď je mottom festivalu prenášať z koncertných pódií na námestia najmä klasickú hudbu, organizátori každoročne obohatia ponuku i o džez. Treba však dodať, že britský huslista Nigel Kennedy sa cíti doma na oboch frontoch: vzdelával sa u Yehudiho Menuhina, vystúpil po boku Stéphana Grappelliho, koncertoval v prestížnych hudobných svätostánkoch, predal milióny nosičov s populárnejšími (Vivaldiho Štyri ročné obdobia) i menej známymi (William Walton) husľovými a violovými koncertmi. V posledných rokoch sa Kennedy usadil v Krakove, nahrával s vynikajúcou klezmer formáciou Kroke a zostavil kvinteto s mladými džezmenmi.

Keď v marci tohto roku zomrel Ján Komorovský, v médiách bol problém nájsť jeho fotku. Pritom odišiel muž, ktorý v sebe spájal všetky cnosti 20. storočia. Komunita slovenských humanitných vedcov nemá veľa osobností, ktoré by v sebe spájali toľko ideálov a boli takým vzorom neskorším generáciám študentov. Komorovský bol katolík, patril ku Kolakovičovým žiakom a Podzemnej cirkvi. Bol to však aj vedec, zakladateľská osobnosť slovenskej religionistiky a k vede vždy pristupoval vedecky. Ak má ešte zmysel nazvať niekoho humanistom, Komorovský ním bol. Domnieval sa, že humanitné vedy ovplyvňujú človeka viac než prírodné a dobrým humanitným vedcom nemožno byť bez toho, aby ste boli aj dobrým človekom.

Život na dlh, ktorý je podstatou krízy v Európe, má širšie spoločenské a historické súvislosti. Jeho riešením je, že Európa, prinajmenšom niektoré jej časti, bude musieť schudobnieť. Píše David P. Goldman.

Bratislavský sviatok elektronickej hudby je po dvoch rokoch späť. Vstup bol opatrný k veľkým menám, ale odvážny v produkcii. Ktorou cestou sa Wilsonic vybral a prečo sa oplatilo stráviť dva dni v jeho spoločnosti?

Júnová Bratislava je taká prehustená hudobnými akciami, že ak nemienite do kultúry investovať značnú časť rodinného rozpočtu, musíte väčšinu z nich oželieť. Kto si zo širokej ponuky zvolil koncert afroamerického tenoristu Lawrence Brownleeho s jednoduchým názvom Belcanto, určite nepochybil.

V čase najväčších antigorilích protestov ma oslovila mladá milá aktivistka a vysvetlila mi, ako by chceli uskutočniť v praxi požiadavku na priamu demokraciu: „Bude to tak, že rozhodovať sa bude referendami a referendá nebudú mať nijaké kvórum.“ Keď som sa jej opýtal, či chcú zrušiť parlamentnú demokraciu, odpovedala, že to teda nie, že výsledky referend bude predsa prijímať parlament, a dodala: „Ktorý parlament by sa odvážil postaviť sa proti vôli ľudu?“

Dramatik Lope de Vega napísal túto klasiku španielskeho divadla v roku 1610. Opisuje v nej, ako ľudia v mestečku Fuenteovejuna povstali a zabili tyrana a despotického vládcu. Susedia našli zhodu a rozhodli sa svojho feudálneho pána a muža, ktorý si od prvých scén vynucoval od mladých žien jeho droit de seigneur, zlynčovať. Po poprave sa ozve sudca, ktorý chce vyšetriť, kto zločin vykonal, narazí však na kolektívnu zodpovednosť. Ľudia sú presvedčení, že to bol akt spravodlivosti. Sudca zvolá: kto ho zabil? Chórus mu odpovie: Fuenteovejuna, pane. Kto je Fuenteovejuna? Pýta sa sudca. Ozve sa: Každý z nás, pane.

Fedor Gál tvrdí, že nie je ani sociológ. ani prognostik, je celoživotný fluktuant, ktorý sa učí za pochodu, momentálne sa cíti najviac dokumentaristom a glosátorom. Všetky jeho záujmy majú jeden spoločný základ: obsesívny záujem o spoločenské problémy.