Príbeh, ktorý v roku 2014 napísal ženský turnaj na tenisovom Australian Open, bol pre jednu neveľkú krajinu výnimočný. Bol o rovnako neveľkej hráčke, ktorá postavila na hlavu všetky papierové predpoklady a v poslednom zápase bojovala o samotnú trofej.

Slovenský architekt, ktorý má vďaka otcovi aj gruzínske korene a pre nás netradičné meno, si tento rok nemôže sťažovať na neúspech. Irakli Eristavi totiž zbiera ceny, kade chodí. Môžu za to košické Kasárne/Kulturpark.

Ako nám mozog pomáha vedieť, kde práve sme? Ako to, že potme trafíme v noci do kúpeľne? Máme v hlave kompas? Ako to súvisí s Kantom? Prečo majú alzheimeroví pacienti problémy s orientáciou?

Vydavateľ .týždňa pripravuje už tretiu knihu textov z rubriky .veda. Vyjde začiatkom novembra a bude sa volať Tri hlavy draka. Prečo práve tak, o tom hovorí úvod knihy, ktorý vám teraz ponúkame.

Nebojácni kresťanskí spoluobčania zas odvážne dvihli hlavy a postavili sa proti zlu – v metalistických textoch na festivale Gothoom. Ešte som nepočula o tlupách metalistov, ktoré by napádali ľudí, rabovali kostoly či reálne niekoho ohrozovali. A čo mi pamäť siaha, na tie desiatky metalových koncertov, ktoré sme v Stoke usporiadali, si spomínam ako na akcie najslušnejších baránkov božích, ktorí síce v sále ručia ako stádo rozzúrených muflónov, ale keď bolo po všetkom, sami si po sebe pozbierali smeti!

Pokiaľ nepotrebujete, aby vás po kúpaní štípala koža od soli, tak potom má Lago di Garda všetko ostatné z poriadnej letnej dovolenky. Človek sa cíti ako pri mori, ale nie je pri mori, lež pri obrovitánskom jazere pod Alpami. Jazero je koldokola obsypané staručkými mestečkami a záhradami a naokolo sa pomaly, ale isto dvíhajú veľhory. Chvíľku mi trvalo, kým som mamu a sestru presvedčila, že pôjdeme tento rok sem, a nie klasicky k moru do Chorvátska. „Ale veď tam nie je more!” vraveli obe vodné stvorenia (mama dokonca vyhlásila že by chcela byť človek obojživelník...).

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.

Ako sa stane, že sa hydrogeológ s dobre našliapnutou vedeckou a pedagogickou kariérou stane pražiarom kávy a kaviarnikom? Tak, že sa ožení do Banskej Bystrice a pre každého tamojšieho zamestnávateľa vo fachu je overeducated.

Na plátnach nad hlavami sa premietajú scény z filmov, zo stien sa valia informácie a štatistiky. V pozadí javiská pre tanečníkov, z diaľky počuť opernú áriu. Chaos ako pracovná metóda. Architektúra tu je prítomná, ale nečakajte domy a už vôbec nie súčasné. 14. benátske Bienále architektúry.

Leto, ktoré ani nebolo, sa skončilo. V jednom z mála slnečných predpoludní, pred pár týždňami, som vo výklade Artfora videl, že znovu vydali Stefana Zweiga Svet včerajška. Rád sa pozerám do toho výkladu, keď idem okolo, aj keď musím podotknúť, že boli časy, keď si dievčatá dali viac záležať. Nikdo nevedel tak s láskou odstrihnúť hlavu spisovateľom ako oni. Coelhova hlava, gúľajúca sa výkladom, ma vždy naplnila radosťou a zadosťučinením. Ale to, ako všetko, je už minulosť. Úbohý Zweig, krásna kniha.