Pri rannom čítaní správ na jednom z českých informačných portálov som sa dozvedel, že Islamský štát – áno, ten, čo stína hlavy novinárom, humanitárnym pracovníkom, „nepriateľom“ islamu – je konšpiráciou Izraela a USA. A aj tie ekonomické sankcie, ktoré majú ochrániť Ukrajinu pred ruskou agresiou, sú iba olejom do ohňa. Približne tak povedali exprezident Klaus a jeho exporadca Hájek, prezident Zeman, expremiér Čarnogurský, premiér Fico... ak mám vymenovať aspoň časť predstaviteľov generácie súčasnej a nedávno minulej vodcovskej elity. Ide vraj o ropu a geopolitické záujmy mocností. Pomerne pestrá a masívna časť občianskej verejnosti im súhlasne pritakáva.

Milí priatelia. Všetky cesty by mali niekam viesť. Cesty, ktoré vedú odnikiaľ nikam, nestoja za nič. Tvrdenie, že cesta je dôležitejšia než cieľ, neobstojí. Načo je človeku zakvitnutá aleja, keď na jej konci smrdí hnojová jama. Medzi mojím rodným Svätým Jurom a Vajnorami je Šúr. Je to prales plný špecifickej fauny aj flóry, aj korytnačky tam žijú, aj divé svine a minule som tam zazrel bobra. Potom zazrel on mňa a utiekol. Teraz popri odvodňovacom kanáli urobili cyklocestu Jurava. Je to paráda.

Príbeh, ktorý v roku 2014 napísal ženský turnaj na tenisovom Australian Open, bol pre jednu neveľkú krajinu výnimočný. Bol o rovnako neveľkej hráčke, ktorá postavila na hlavu všetky papierové predpoklady a v poslednom zápase bojovala o samotnú trofej.

Slovenský architekt, ktorý má vďaka otcovi aj gruzínske korene a pre nás netradičné meno, si tento rok nemôže sťažovať na neúspech. Irakli Eristavi totiž zbiera ceny, kade chodí. Môžu za to košické Kasárne/Kulturpark.

Ako nám mozog pomáha vedieť, kde práve sme? Ako to, že potme trafíme v noci do kúpeľne? Máme v hlave kompas? Ako to súvisí s Kantom? Prečo majú alzheimeroví pacienti problémy s orientáciou?

Vydavateľ .týždňa pripravuje už tretiu knihu textov z rubriky .veda. Vyjde začiatkom novembra a bude sa volať Tri hlavy draka. Prečo práve tak, o tom hovorí úvod knihy, ktorý vám teraz ponúkame.

Nebojácni kresťanskí spoluobčania zas odvážne dvihli hlavy a postavili sa proti zlu – v metalistických textoch na festivale Gothoom. Ešte som nepočula o tlupách metalistov, ktoré by napádali ľudí, rabovali kostoly či reálne niekoho ohrozovali. A čo mi pamäť siaha, na tie desiatky metalových koncertov, ktoré sme v Stoke usporiadali, si spomínam ako na akcie najslušnejších baránkov božích, ktorí síce v sále ručia ako stádo rozzúrených muflónov, ale keď bolo po všetkom, sami si po sebe pozbierali smeti!

Pokiaľ nepotrebujete, aby vás po kúpaní štípala koža od soli, tak potom má Lago di Garda všetko ostatné z poriadnej letnej dovolenky. Človek sa cíti ako pri mori, ale nie je pri mori, lež pri obrovitánskom jazere pod Alpami. Jazero je koldokola obsypané staručkými mestečkami a záhradami a naokolo sa pomaly, ale isto dvíhajú veľhory. Chvíľku mi trvalo, kým som mamu a sestru presvedčila, že pôjdeme tento rok sem, a nie klasicky k moru do Chorvátska. „Ale veď tam nie je more!” vraveli obe vodné stvorenia (mama dokonca vyhlásila že by chcela byť človek obojživelník...).

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.

Ako sa stane, že sa hydrogeológ s dobre našliapnutou vedeckou a pedagogickou kariérou stane pražiarom kávy a kaviarnikom? Tak, že sa ožení do Banskej Bystrice a pre každého tamojšieho zamestnávateľa vo fachu je overeducated.