Najrozpačitejší štátny sviatok, aký na Slovensku máme, poznačilo tentoraz aj nepriaznivé počasie. Oslavy Dňa ústavy vo vetre a daždi akoby naznačovali odpoveď, či naozaj neprišiel čas tento sviatok zrušiť.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.

Vlani v lete sa mi snívalo o Vladimírovi Putinovi. Prebudil som sa, otriasol sa a dal som sa dokopy, vyšiel som z bytu a zamieril k výťahu. Mal staré, umelé tlačidlá zo sovietskej éry. Stlačil som prízemie. Až dolu.

Medzi deťmi je to vraj najznámejšia a najobľúbenejšia zelenina. Niet sa čo čudovať: je farebná, sladká, dá sa perfektne hlasno chrúmať a navyše – neuveriteľne ľahko sa dá nakresliť. Mrkva je skrátka super.

Pavol Hubinák sa živí zvukom, aj keď, paradoxne, na jedno ucho je od mala takmer hluchý. Mixuje, tvorí, robí hudbu, reklamy, dabing, aj projekty, ako sú Superstar či Legendy popu. V piatok večer s Danielom Balážom moderuje v Rádiu_FM.

Ak sa nejaký film volá Janíčko a Marienka: Lovci čarodejníc, zdravý rozum velí vyhnúť sa mu širokým oblúkom. Naivnejší diváci by mohli zaváhať a zvažovať, či sa predsa len nevyberú do kina s deťmi, slabá hodinka a pol, šarvanci budú mať radosť, z omylu by ich, našťastie, vyviedli už pri predaji lístkov, a ak nie, dospelí by to možno ustáli, ale deti by takmer isto mali zamiesené na zopár návštev u detského psychológa.

Nad talianskymi voľbami, ktoré uviazli v patovej pozícii, narieka celá Európa. Nie bezdôvodne – ale slzami by mala šetriť, lebo ich ešte môže potrebovať. Podobný scenár, keď zostavenie vlády blokuje antisystémová strana, sa totiž bude opakovať. Zaručene. Či už v Taliansku o pár mesiacov až rok v ďalších voľbách, alebo neskôr niekde inde.

Dušan Samuel Jurkovič (1868 – 1947) je prvý slovenský profesionálny architekt a zároveň jeden z najoriginálnejších architektov, akých sme kedy mali.

Ten príbeh sa stal pred 110 rokmi. Má zmysel vracať sa nemu? Pred 110 rokmi začal s jasnou víziou, veľkou imgaginatívnosťou a pracovitosťou prvý slovenský architekt navrhovať kúpele Luhačovce. Mali to byť slovanské kúpele, najmä pre Čechov a Slovákov. Jeho konkurencia však Jurkoviča z kúpeľov vyštvala. Nikto iný už jeho úroveň nedosiahol.

Uprázdnený post predsedu správnej rady ÚPN vyzeral ako stvorený na to, aby na ňom Fico demonštroval údajnú zmenu štýlu politiky, ktorú komunikoval na začiatku vládnutia. Skutočnosť, že ÚPN neprerozdeľuje veľké peniaze a žiadne lobistické kliky sa o úrad nebijú, núkala Smeru lacnú príležitosť uzavrieť s opozíciou kompromis na osobe predsedu. Namiesto toho vyprodukoval iba ďalšiu (popri GP, NKÚ, ÚVO) nominačnú ságu. Obnažila až na dreň, prečo sa strana ako Smer a inštitúcia ako ÚPN majú k sebe ako oheň a voda.