Dramatik Lope de Vega napísal túto klasiku španielskeho divadla v roku 1610. Opisuje v nej, ako ľudia v mestečku Fuenteovejuna povstali a zabili tyrana a despotického vládcu. Susedia našli zhodu a rozhodli sa svojho feudálneho pána a muža, ktorý si od prvých scén vynucoval od mladých žien jeho droit de seigneur, zlynčovať. Po poprave sa ozve sudca, ktorý chce vyšetriť, kto zločin vykonal, narazí však na kolektívnu zodpovednosť. Ľudia sú presvedčení, že to bol akt spravodlivosti. Sudca zvolá: kto ho zabil? Chórus mu odpovie: Fuenteovejuna, pane. Kto je Fuenteovejuna? Pýta sa sudca. Ozve sa: Každý z nás, pane.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Desaťtisíce ľudí sa čoskoro stretnú v Riu na Summite Zeme OSN. Účastníci – od unavených politikov po zapálených aktivistov – majú znovu podnietiť globálny záujem o životné prostredie. OSN stavia na obdiv prísľub „zelenej ekonomiky", zameranej na boj proti globálnemu otepľovaniu. V skutočnosti však summit mieri na nesprávny cieľ. Globálne otepľovanie nepredstavuje hlavnú ekologickú hrozbu. Aj keby sme – nerozumne – predpokladali, že tento jav spôsobí všetky úmrtia ako dôsledky záplav, sucha, horúčav a búrok, predstavoval by celkový súčet len 0,06 percenta všetkých úmrtí v rozvojových krajinách.

Madrid vysiela zúfalé signály, Berlín odmieta pomoc. Tak by sa dali zhrnúť titulky médií minulého týždňa, ktoré mapovali krízu zjednotenej Európy. Španielsko sa stáva nočnou morou eurozóny. Možno však bude aj budíčkom.

Na otázku moderátora relácie Lampa Štefana Hríba, či sa inšpiroval Martinom Lutherom Kingom a Obamom, odpovedal Daniel Lipšic, že ani nie, že vychádza zo sna každého človeka, ako urobiť život svoj a svojej rodiny, komunity lepším, zo sna, pri ktorom by mala ľuďom skrsnúť nádej na lepší život, na lepšie, krajšie Slovensko a dodal, že Slovensko by malo byť krajinou, kde štát aj politici pomáhajú ochrániť nie oligarchov, ale slušných ľudí. Sen o krajine nie je v slovenských politických dejinách ničím novým. Dá sa dokonca povedať, že je ich kľúčovou témou.

Fedor Gál tvrdí, že nie je ani sociológ. ani prognostik, je celoživotný fluktuant, ktorý sa učí za pochodu, momentálne sa cíti najviac dokumentaristom a glosátorom. Všetky jeho záujmy majú jeden spoločný základ: obsesívny záujem o spoločenské problémy.

Slayer: Seasons In The Abyss (Def American 1990)

Vedel som, že to raz príde, akurát som nevedel, kedy a ako sa k veci postavím. A je to tu. Mám dodať do .týždňa pravidelnú glosu a nič mi nenapadá. Sľúbil som spoluprácu žilinskému večerníku, dlho som už nič nezavesil pod svoj blog, mám dohodu aj s Jakubom Kratochvílom na blog .týždňa a tak ďalej. Boli časy, keď som mal doma pripravených hneď niekoľko textov a permanentne som štval Petra Zajaca alebo Jana Štrassera, keď som namiesto jedného textu posielal hneď tri. A zrazu nič.

Seriálov je fakt priveľa, aby sa v nich dal udržať aspoň letmý prehľad, môžeme ich rozčleniť na nové, ktoré odštartovali relatívne nedávno a beží ich prvá séria, potom aktuálne seriály, ktoré už majú pár sezón za sebou, a staré seriály, ktoré už skončili. Je čo je, viac nebude. A to je pôvab starých seriálov, konečnosť, uzatvorenosť, svetlo na konci tunela, to vedomie, že ak človeka starý seriál dostane, môže si ho pozrieť od začiatku do konca, žiadne čakanie, žiadny nepokoj.

Má meno, ktoré evokuje táborenie. Ja som iba Sánchezová. To „ez“ na konci znamená syn, Sanchov syn. Áno, mám rada postavu toho územčistého chlapíka na somárikovi, ktorý sprevádzal dona Kichota. Vážim síce menej ako on a nikdy som nesedela ani na poníkovi, ale aj tak. Ona vyrástla v komforte a v krásnom paláci. Ja som strávila detstvo v hlučnom činžiaku plnom násilia. Ona je sexuologička a psychologička, ja som síce ochutnala slasti aj prekonala útrapy života, ale na nič z toho nemám diplom.