Keby si Piesne ľadu a ohňa od amerického spisovateľa Georgea R. R. Martina nebolo všimlo HBO, stále by si pohodlne hoveli kdesi na žánrovej periférii a tešili sa priazni ortodoxných fanúšikov fantasy. Dosiaľ vyšlo päť z plánovaných siedmich zväzkov tejto epickej ságy, spolu nejakých 6 000 strán textu, Martin slovom nešetrí. V českom preklade vyšli prvé tri knihy, štvrtá má vyjsť koncom apríla, piata azda v lete. Zvyšok je v nedohľadne, Martin, hoci je preukázateľný grafoman, si dáva načas.

Aj pri takej bohumilej činnosti, akou je kulinárčenie, sa dá poriadne poplakať. A to nielen vtedy, keď máte deň pod psa a všetko vám padá a prihára. Stačí dlhšie nadrobno krájať cibuľu.

Významný americký katolícky filozof, novinár, spisovateľ a diplomat so slovenskými koreňmi dnes zomrel. Pred piatimi rokmi sme uverejnili jeho spomienky na časy, kedy bol čerstvo ženatý laik, ktorý sa ocitol v roku 1963 v Ríme a písal o Druhom vatikánskom koncile.

Občas to vyznieva, akoby sa všetky problémy ľudstva dali vyjadriť pojmami rýchlo a pomaly. Hovoríme o tempe ekonomiky, na olympiáde fandíme rýchlosti, vyzývame na spomalenie životného štýlu, no zároveň nás prenasleduje hrôza z postupného spomaľovania vlastného organizmu. Je rýchlosť dobrá alebo zlá? Je pomalosť hendikep alebo žiaduci cieľ?

Sediac v lete za ktorýmkoľvek barovým pultom, človek častejšie podlieha romantickej potrebe ako vystrihnutej z dovolenkového katalógu: dať si v načančanom pohári chladivý miešaný drink. Na výber sú overené klasiky i šokujúce novinky.

Rozhnevaní vtáci dobýjajú svet. Ak by šlo o spontánne antifeministické macho hnutie zarastených alfa samcov, dalo by sa to pochopiť, lenže nejde. Rozhnevaní vtáci, Angry Birds, sú iba extrémne otravnou casual videohrou, ktorá sa vymkla spod kontroly a stáva sa neprehliadnuteľným popkultúrnym fenoménom. Alebo radšej komoditou, vecou na predaj, to bude azda presnejšie, fenomén by predsa len mal znamenať čosi iné.

Minulý večer som mal v mojom televíznom programe ako hosťa Emre Öktema, ktorý je profesorom medzinárodného práva, a rozprávali sme sa o náboženskej slobode.

Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.

Mari Boine: Idjagiedas (Lean, 2006)

Bratislava, august 1974. Ako mladý literát som mal možnosť stráviť mesiac na Slovensku na výmennom pobyte Zväzu spisovateľov. Usiloval som sa pochodiť čo najviac miest a spoznať čo najviac slovenských spisovateľov.