Keď sa po prvom novembrovom mítingu na bratislavskom Námestí SNP objavili vzadu za tribúnou herečky zo SND, ktoré nás prišli podporiť, blyslo mi hlavou, že „naša vec je napoly vyhratá“. Lebo herečky z elitného divadla majú absolútny cit pre úspech.

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

Za posledné desaťročia sa zmenil svet, médiá aj my. Obraz nezvíťazil nad písmom. Počítače, internety, google a facebooky znovu etablovali a rehabilitovali, aj keď v pozmenenej podobe, slovo a písmo. Všeobecná demokratizácia a ekonomizácia sveta viedla k štandardizácii, znižujúcej sa kvalite, bulvarizácii a kanibalizácii médií. To je dnešná mediálna rovnica. Našou domácou úlohou bola po roku 1989 pluralizácia a diferenciácia médií. V našej konkrétnej situácii bolo len otázkou, do akej miery je možná pluralizácia a diferenciácia médií v spoločnosti, ktorej historickým stereotypom správania je obranná túžba po jednote a spriemerovanie rozdielov. Tak to aj s našimi médiami dopadlo, sú také, aká je spoločnosť, a spoločnosť taká, aké sú médiá.

Fero Guldan píše o klamaní, s ktorým máme normalizačné skúsenosti – od tej prvej, keď sa okupanti stali bratskou pomocou. Zuzana Piussi hovorí, že momentálne sme vo fáze čínskeho kapitalizmu, ktorý je normalizáciou, kde si môžeš kúpiť, čo chceš. Fedor Blaščák uvažuje o dnešnej dobe ako neonormalizácii, o tom, že ktosi vo funkcii má moc rozhodovať z nadradenej pozície, lebo vrchnosť a moc vnímame stále silne hierarchicky, o známostiach a systéme osobných lojalít.

Výstava Prerušená pieseň. Umenie socialistického realizmu 1948 – 1956 v Slovenskej národnej galérii sa začala víťazným mediálnym ťažením 29. júna 2012. Skončila sa celkom potichu, bez médií, 21. októbra 2012.

Žijeme v situácii, ktorú označil nemecký historik Richard Koselleck ako sedlový čas (Sattelzeit). Horským sedlom prechádzame z jednej doby do druhej. Ľudia tušia, že sa ocitli na prahu veľkej zmeny, ale nedovidia do nej ani ju nevedia pomenovať. Postmoderna ako slogan posledných desaťročí nevyznačuje prichádzajúci čas, ale melanchóliu toho odchádzajúceho. Dlhý prechod sa začal v roku 1989. Nemecký filozof Jürgen Habermas si vtedy myslel, že ide o dobiehajúcu revolúciu, v ktorej si postkomunistické krajiny osvoja výdobytky povojnovej euroatlantickej civilizácie. Ukázalo sa však, že celý proces je omnoho hlbší, zradnejší a nezasahuje len nové demokracie, ale aj Európu a celý svet.

Ponáram sa do Života bez konca Františka Švantnera, jedného z najväčších románov slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Napĺňa ma úžasom, ako hlboko dovidel Švantner po kataklizme druhej svetovej vojny do ľudskej existencie. Do toho, čo sformuloval po päťdesiatich rokoch Hans Ulrich Gumbrecht ako „existencálnu intenzitu životných okamihov“. Paulínka, hlavná postava románu, je v nekonečnom toku života z globálneho hľadiska smietkou, nepatrným človekom. A predsa je práve ona stredom a stredobodom Švantnerovho vesmíru.

Plamene v Krásnej Hôrke. Smrť v Hurbanove. Kuffa v zápale boja proti homosexuálom, prostitútkam, narkomanom a Rómom. Frešo s Kaníkom v osade, kde na tvári miesta bez rozpakov oznamujú miestnym obyvateľom, že sa ich chystajú odtiaľ vyhnať. Hlina s Matovičom na výskumnej ceste za „skutočným životom Rómov“, o ktorom vedela už pred desiatimi rokmi oveľa viac Inge Antalová v knihe Chaos totalos. Ako poslovia dvoch učiteliek z Dobšinej odkazujú neprispôsobivým obyvateľom so širokým úsmevom, že na nich pripravujú zákon, ktorý ich zbaví finančného príspevku za to, že ich deti chodia do školy.

V čase najväčších antigorilích protestov ma oslovila mladá milá aktivistka a vysvetlila mi, ako by chceli uskutočniť v praxi požiadavku na priamu demokraciu: „Bude to tak, že rozhodovať sa bude referendami a referendá nebudú mať nijaké kvórum.“ Keď som sa jej opýtal, či chcú zrušiť parlamentnú demokraciu, odpovedala, že to teda nie, že výsledky referend bude predsa prijímať parlament, a dodala: „Ktorý parlament by sa odvážil postaviť sa proti vôli ľudu?“

Na otázku moderátora relácie Lampa Štefana Hríba, či sa inšpiroval Martinom Lutherom Kingom a Obamom, odpovedal Daniel Lipšic, že ani nie, že vychádza zo sna každého človeka, ako urobiť život svoj a svojej rodiny, komunity lepším, zo sna, pri ktorom by mala ľuďom skrsnúť nádej na lepší život, na lepšie, krajšie Slovensko a dodal, že Slovensko by malo byť krajinou, kde štát aj politici pomáhajú ochrániť nie oligarchov, ale slušných ľudí. Sen o krajine nie je v slovenských politických dejinách ničím novým. Dá sa dokonca povedať, že je ich kľúčovou témou.