Eurozóna je v plameňoch a európski lídri namiesto hasenia okolo nej stavajú múr. Mali by sme si dať pozor, nech sa nezamurujeme na tej nesprávnej strane.

Počas noci pred gréckymi voľbami vybuchli Atény radosťou. Grécka národná reprezentácia získala neočakávané víťazstvo na Európskom futbalovom šampionáte. V ďalšom kole, s lahodnou symbolikou, hrá Grécko proti Nemecku.

Bývalý egyptský prezident Husní Mubarak dával Západu desaťročia jednu a tú istú výhovorku, prečo nie je možné v tejto veľkej arabskej krajine dovoliť viac demokracie: v Egypte máme iba dve možnosti – buď náš sekulárny, hoci autoritatívny režim, alebo vláda islamistov. Všetky západné tlaky na demokratizáciu (dodajme, že ich nebolo zase tak veľa) sa nakoniec zastavili na tomto argumente. Aktivisti Moslimského bratstva boli v egyptských väzniciach a Egypt, americký spojenec v zahraničnej politike a signatár mierovej dohody s Izraelom, bol prijímateľom rozsiahlej americkej zahraničnej pomoci.

Ak chcete pochopiť filozofiu a skladbu tzv. ozdravného balíčka Ficovej vlády, kľúčom je táto kúzelná veta šéfa Inštitútu finančnej politiky (pri MF): „Máme nejaké spektrum možností konsolidácie, ktoré je väčšie než požadované. A záleží na politickom rozhodnutí, či sa vláda rozhodne uskutočniť všetky opatrenia (...), alebo niektoré z nich neuskutoční.“

Vízie, sny, programy. Politické programy číta málokto. Stáva sa pomerne často, že aj ich autori majú problém s pasážami, ktoré sami nepísali. Teda, azda s výnimkou úplne prvého Programového vyhlásenia VPN z 20. novembra 1989, ktorý vznikal „na úsvite revolúcie“ na najvyššom poschodí Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a mal necelú jednu stranu. Písali sme ho v eufórii a v jednom okamihu, keď sa zdalo, že sa blížia tajní, Martin Bútora navrhol, aby sme ho zjedli. Sedeli sme vtedy na pracovisku programátora Alfréda Zimmermanna. Mimochodom, neviete niekto, čo je s ním?

K zvratom vo voľbách často dochádza v dôsledku ekonomického vývoja, najmä v krušných časoch. Keď je slabý rast a málo pracovných miest, voliči vyháňajú úradujúcich politikov – či už ide o španielsku ľavicu, francúzsku pravicu, alebo holandských centristov.

Minulý týždeň som sa vydal na cestu do USA s miernym pocitom ľútosti, že mi unikne väčšina osláv diamantového jubilea vo Veľkej Británii. Nemusel som sa však obávať. Americká televízia vysielala podrobné prenosy londýnskych radovánok: od nadšených profilov členov kráľovskej rodiny (Harry – princ a vojak či Kate – žena z ľudu, ktorá sa možno stane kráľovnou), až po živé prenosy flotily na londýnskej Temži. Skutočnosť, že na kráľovnin slávnostný sprievod vytrvalo pršalo, vyriešili televízni producenti po svojom: nahnali pred kamery rozličné britské „týpky“, ktoré ako karikatúry svojej národnej povahy donekonečna opakovali klišé „Milujeme dážď!“.

Psy sa pred výstavami krásy síce nezúčastňujú hromadných sústredení, ani ich fotografie na bilbordy neupravujú vo Photoshope tak, aby mali neprirodzene natiahnuté krky a predĺžené nohy. Určitým procedúram sa však nevyhnú, hladovku nevynímajúc.

Reformnému tigrovi spod Tatier, ktorého v minulej dekáde oslavovali svetové médiá, pĺzol kožuch už dávno. Ani chrup mu neslúžil tak dobre ako kedysi. Radičovej vláda sa ešte snažila aspoň o pleťovú masku, no druhý Ficov kabinet mu definitívne dá poslednú ranu – takpovediac, ranu istoty (ako z paródií na smerácke predvolebné plagáty). Tak to aspoň vyzerá po tom, čo vláda minulý týždeň konkretizovala niektoré svoje ekonomické plány.

Aj tí voliči nesocialistického presvedčenia, ktorí nikdy nedali hlas SDKÚ, alebo ju dokonca z rôznych dôvodov považovali vždy za stranu pre seba nevoliteľnú, by mali držať palce, aby jej pokus, začať novú éru, dopadol dobre. Nejde totiž primárne o SDKÚ ani o pocit satisfakcie za krivdy a prečiny minulosti, ale o  slovenskú politickú scénu. Nič iné než to, čo dnes tvorí parlamentnú opozíciu, nezostane na výber nevoličovi Smeru ani o štyri roky. Teda, veľmi pravdepodobne, nech Lipšic odpustí.