Na otázku, ako sa máš, počuť dnes najčastejšie odpoveď – je toho veľa. Väčšinou sa ukáže, že práce. Kríza-nekríza, máme veľa práce.

Ak chcete niečo vytvoriť, mali by ste pomaly kultivovať svoje tušenia, robiť chyby, navštevovať kaviarne, deliť sa o svoje nápady s inými, požičiavať si ich, recyklovať a pretvárať.

Dnes ho takmer každý na svete pozná a je samozrejmou súčasťou európskej kuchyne. Kedysi však táto malá čierna zošúverená gulôčka patrila medzi najdrahšie koreniny sveta. Viedli sa o ňu krvavé vojny a kynožili sa pre ňu národy.

Nie je to vôbec také zlé, ako sa môže zdať. Seriálov, aj špičkových, reprezentujúcich oných desať percent seriálovej produkcie, ktorá skutočne stojí za pozornosť, máme u nás dosť. Kúpi ich niektorá z dvoch slovenských komerčných staníc, trocha odpromuje a potom už si len vlasy trhá, že to nielenže neláme rebríčky sledovanosti, ale ledva dosahuje slabší priemer, prípadne ide rovno o prepadák.

Milujem pohanské sviatky. Niežeby som nemala rada tie kresťanské, buddhistické, hinduistické a moslimské, ale tie pohanské mám fakt asi najradšej. Všetky formy. Od pálenia Moreny na Slovensku až po zapaľovanie cukrovej trstiny v Nepále. To si každý zoženie palicu cukrovej trstiny, všetci sa stretnú na námestí, založia veľkú vatru, potom si do nej každý strčí tú svoju palicu a keď ju po piatich minútach vyberie, tresne s ňou z celej sily o zem. A tá cukrová trstina normálne vybuchne. A čím viac ju necháte obhorieť, a čím viac tresnete, tým viac vybuchne.

Minister zahraničných vecí Westerwelle nazval Grassovu báseň absurdnou, Marcel Reich-Ranicki, jeden z najvýznamenjších literárnych vedcov Nemecka, ktorý prežil holokaust, zase nechutnou. Mám dva dôvody, prečo sa nemôžem pridať a Grassa kritizovať. Predstava, že tento muž je svedomím Nemecka, sa radikálne zmenila, keď tento prominentný autor priznal svoje členstvo v SS.

Na Slovensku sa konečne píše o školstve na prvých stranách novín, a nie sú to tradičné témy šikanovania, nedostatku učebníc či padajúcich striech. Tento nečakaný výsledok vyplýva z toho, že Dušan Čaplovič sa po uvedení do funkcie stal najviditeľnejším a slovne najaktívnejším ministrom Ficovej vlády. Objavilo sa všeličo: gymnáziá by mali prijímať iba študentov s priemerom nad 1,5, nemali by vznikať žiadne nové súkromné školy, štátny príspevok pre strednú školu by mal byť naviazaný na nejasné kritérium úspešnosti absolventov po ukončení vysokej školy, na Slovensku by sa mohol zaviesť fínsky vzdelávací model, treba zaviesť povinnú maturitu z matematiky, na jednotlivé študijné odbory na vysokých školách by sa mali zaviesť limity...

Prepustenie z práce a dni, týždne, mesiace či dokonca roky bez zamestnania patria medzi najťažšie životné situácie. Potvrdí to asi každý človek, ktorý sa v tejto situácii ocitol. Tzv. boj proti nezamestnanosti a vymýšľanie receptov na zvyšovanie zamestnanosti je preto neodmysliteľnou súčasťou nielen všetkých predvolebných kampaní, ale následne aj vládnych programov. Ten najnovší nie je výnimkou.

Novú vládu doprava akoby ani nezaujímala. K tomuto šokujúcemu zisteniu sa dá prísť po prečítaní časti programového vyhlásenia o doprave, poštách a telekomunikáciách. Ťažko tomu rozumieť. Lebo je to sektor, v ktorom sa dá pred voličmi dobre zabodovať a Smer si to už vyskúšal pri predraženej PPP stavbe rýchlostnej cesty medzi Nitrou a Tekovskými Nemcami.

Smer predkladá verejnosti dokument, ktorému sa právom vyčíta všeobecnosť sľubov, nekonkrétne heslá a nízke ambície. Na druhej strane, text programového vyhlásenia Ficovej vlády nevyznieva tak agresívne, ako sa dalo usudzovať z predvolebnej rétoriky.