Minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič hovorí, že boj s byrokraciou je nekonečný ako boj s otravnými muchami. Preto potrebuje nadhľad, odhodlanie, empatiu s tými, ktorým sa u neho kujú zákony a vyhlášky, a pevné nervy.

Často sa stretávam s otázkami typu: Do čoho sa dnes oplatí investovať? Čo sa oplatí kúpiť? Na akej investícii sa dá dobre zarobiť? Správne investovanie je však až tretia najdôležitejšia vec, ktorú človek potrebuje zvládnuť.

Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.

Pamätám si to presne. Sedím u otca v kancelárii a pozerám si trojhodinovú videopásku plnú klipov. Je druhá polovica osemdesiatych rokov, speváci majú strašné účesy, všetko rozmazané a ružové, romantické... Keď tu zrazu sa na roztrasenej, stokrát prehratej páske objaví trojica chalanov.

Laurie Anderson: Big Sience (Warner Bros 1982)

Mal som tú česť, že sme sa s Dežom Ursinym párkrát stretli aj osobne. Nikdy sme sa nezhovárali, vždy sme sa len videli (teda ja jeho) a pozdravili (vždy akosi placho). Napríklad na koncerte v Prahe, či v Dome zvuku na Kolibe, v deň, keď donahrával Príbeh a ja som náhodou nahrával hneď po ňom. Pre zvukára Juraja Solana, ktorý robí taký mäkký zvuk ako stvorený do Ursinyho hudby, to musel byť riadny skok...

Pred vyše piatimi tisícročiami žil v dnešnom severnom Taliansku, v údolí menom Val Venosta, územčistý šľachovitý chlapík, ktorému ťahalo na päťdesiatku. Jedného májového dňa sa vybral, nevedno presne prečo a kam, naprieč Alpami.

Od malička nás cepujú, aby sme si umývali ruky. Pri prieskumoch všetci zhodne uvádzame, že to aj poctivo robíme. A potom stačí dať na verejné toalety kameru alebo urobiť ster a všeličo špinavé vyjde najavo.

S britskou televíznou seriálovou tvorbou máme síce sporadickú, ale o to vrúcnejšiu skúsenosť. Milovali sme Randalla a Hopkirka, Profesionálov (tých z CI 5, nie zo slovenského malomesta) poznáme odpredu, odzadu, o Makepeaceovej máme dokonca popovú pieseň, Lutherom nedávno zahviezdila Jednotka a isto by sme našli zopár ďalších kúskov. Aj vďaka progresívnej ČT 2 a neskôr i ďalším českým televíziám máme od začiatku deväťdesiatych rokov aký-taký prehľad aj o britcome: Červený trpaslík, Čierna zmija, Tenká červená línia, Mladí v partii, Black Books, atď.