Ak by som chcel uvidieť radosť, hľadal by som ju v detskej tvári. Medzi dospelými sa vyskytuje zriedka. Pamätám si však jednu starú tvár, z ktorej radosť vyžarovala i v posledných okamihoch života. Tvár starého otca.

Staroba k nám prichádza takmer nebadane. Jedného dňa, je však jej prítomnosť zrejmá. Môj známi ma nedávno zaskočil. „Všetko, čo príde, bude už iba horšie.“ Povedal: „Viem, čo ma čaká: Najprv palička, potom barly a nakoniec vozík.“ Jeho opálená usmievavá tvár a vyšportované telo, pri tom stále pôsobia mladistvo. Čo si počať so starobou? Načo to pomalé, pokorujúce odchádzanie? To je naša téma

Mať tridsať tri rokov. Chvieť sa v krutej bolesti. Namáhavo dýchať. Naposledy vydýchnuť. No ešte pred tým zašepkať: „Dokonané je.“ Môže také čosi niekto vysloviť v hodine svojej smrti? Môžu to po ňom zopakovať tí, čo ho milovali? Aký život je v smrti dokonaný? Aké je to byť matkou, ktorá pochováva telo syna? Byť mladou ženou, ktorej náhle zomrel milovaný muž? Videl som jej tvár. Vytratila sa z nej každá stopa nádeje. „Jeho smrťou z môjho života zmizlo všetko podstatné. Prečo mám ďalej žiť?“ Spýtala sa ma. Keď zomrie mladý človek, jeho smrť považujeme za tragickú, lebo pretrhla neukončený život. Aký život je ukončený? Ako dlho je treba žiť, aby som mohol povedať: „dokonané je“? Keď starý ťažko chorý človek, umrie, povieme: „Bolo to pre neho vyslobodenie“. Možno azda takú smrť nazvať dobrou? Každá smrť predsa mení milovanú osobu na vec. Je azda niečo viac neprijateľné, než zvecnenie milovaného človeka?

Od smrti Steva Jobsa, zakladateľa Applu, guru informačnej revolúcie, uplynulo už takmer desať rokov. Internetom vtedy koloval jeho príhovor k absolventom Stanfordskej univerzity. Vďaka neformálnemu štýlu, a nezvyčajnej úprimnosti bola jeho reč veľmi pôsobivá. Nepredkladal teórie, delil sa o životnú múdrosť vyťaženú z osobnej skúsenosti. Akoby sme počúvali Koheleta 21. storočia. Študentom rozpovedal tri príbehy s jedinou pointou: Ak sa človek k nepriaznivému osudu, postaví správnym spôsobom, napokon dosiahne úspech. Jobsova reč je optimistická. Neubránil som sa však istým rozpakom. Vedú správne postoje, cez všetky prekážky naozaj k neodvratnému úspechu? To je naša téma. Vypočujme si, čo nám k tomu povie Kohelet.

Meditatívne stretnutie s biskupom Róbertom Bezákom a kazateľom Danielom Pastirčákom o tajomstve vzkriesenia, veľkonočných sviatkov a nádeje, ktorú nám priniesol paradox ukrižovania.

Násilie je päsť, ktorú ti vrážam do tváre. Násilie má však i svoje skryté zbrane; nie iba teror päste, ale i teror jazyka. I jazyk môže byť vražednou zbraňou. Neohrozuje život tela, ohrozuje život ducha, dôstojnosť, hodnotu, slobodu, jedinečnosť človeka. Tak o jazyku hovoril Ježiš: Nenávistné slová, i ponižujúce posmešky označil za vraždu. Nenávistný jazyk svoj objekt démonizuje, nastoľuje spoločenskú situáciu, ktorá ľudí oprávňuje, takto stvoreného démona, zo svojho stredu odstrániť. Teroru zbraní vždy predchádzal teror jazyka.

Marek, Matúš a Lukáš umiestnili Vianoce do histórie. Ján Vianoce umiestnil do stredu ľudskej existencie a vztiahol ich k celému vesmíru.

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Tak znie posledné z Ježišových blahoslavenstiev. V predchádzajúcom blahoslavenstve Ježiš chválil šíriteľov pokoja. Pokoj okolo seba šíri človek s integritou, človek pravdivý, ten, čo si stojí za slovom.

Kedy príde tretia vlna? Odíde premiér, alebo padne vláda? Pozorovatelia dianie komentujú a odhadujú výsledky. Poloha pozorovateľa je pohodlná. Poloha účastníka, ktorý za rozhodnutia nesie zodpovednosť, už tak pohodlná nie je. Nik však vopred nevie, čo sa stane. Kto vedel, že voľby vyhrá Matovič, že príde pandémia, kto vedel, že po roku nová vláda narazí na vlastné hranice.

.týždeň oslovil osobnosti zo slovenskej kultúrnej obce, aby si zaspomínali na svojho kolegu a kamaráta. Všetci sa zhodujú, že odišiel vzácny človek, ktorý robil život na Slovensku lepším. „Nebol hrdinom, ale dopúšťal sa hrdinských činov,“ povedal o ňom Martin Huba.