Boj za slobodu si mnohí z nás spájame so 17. novembrom 1989 a s koncom totalitného režimu. Udalosť si vážime, a tak si ju každý rok pripomíname. Zdá sa však, že niektorí majú v poslednom čase úplne iné predstavy o tom, čo znamená sloboda a zvádzajú novodobý boj za údajnú slobodu. Žiaľ, aj 17. novembra.

Skupina IMT Smile spieva vo svojej pesničke „hráme vadí-nevadí, míňajú sa nápady.“ Zahrám si jedno kolo vadí-nevadí aj v tomto článku. Konkrétne o tom, čo všetko v posledných dňoch zaznelo k pripravovanej novele Trestného zákona ohľadom trestných činov proti šíreniu dezinformácií. Je tam totiž mnoho toho, čo mi vadí. Ale považujem za potrebné uviesť aj to, čo mi nevadí, lebo sa zdá, že to nie je jasné. A nie som si istá, či sa nám nemíňajú nápady v riešení problému šírenia dezinformácií.

Protipandemické opatrenia tu už máme tak dlho a toľko, že už ani srnka netuší, aké sú aktuálne platné. Nejaké určite. Väčšina z nás sa naučila vnímať aspoň základy – kedy sú otvorené školy, obchody, služby, prinajlepšom aj hromadné podujatia. Aspoň pravidlá nosenia respirátora sa pomerne ustálili, hoci pre niektorých sú stále nu-lit-né. Pravidlá na papieri však nie sú to isté čo pravidlá v reálnom živote. A tak sa pýtam, pre koho platia protipandemické opatrenia v reálnom živote? A mám jednu hypotézu – pre poctivých a nebohatých.

Za posledné dni, resp. týždne zažila kultúra, ktorá bola úplne už niekoľkýkrát v tejto pandémii zatvorená, všelijaké zvraty. Zatiaľ to vyzerá na inšpiratívny príbeh so šťastným, možno nie úplne koncom, ale aspoň vývojom.

O štátnej karanténe, do ktorej umiestňovali Slovákov vracajúcich sa zo zahraničia počas prvej vlny pandémie, som už dlhšie nepísala. Našťastie totiž bola zrušená, a tak sa zdalo, že okrem nepríjemných spomienok už niet veľmi o čom. Až kým mi pred Vianocami neprišiel domov list z ministerstva vnútra. Ten list bol vzhľadom na posledné rozhodnutie Ústavného súdu dosť prekvapivý.

Rok 2022 je ta tam, sviatky, žiaľ, tiež, vraciame sa späť do reality, a to aj tej politickej a spoločenskej. Pozrime sa letom svetom, čo nám priniesol rok 2022 a ako vstupujeme do roku 2023.

Dňa 25. marca 1942 o 20.20 hod. odišiel z môjho rodného mesta z Popradu prvý transport tisícky slovenských Židoviek do koncentračného tábora Auschwitz v meste Osvienčim. Čo znamená toto smutné výročie pre mňa a pre nás všetkých a aké ponaučenie si z toho máme vziať, to bude predmetom nasledujúcich riadkov.

Všetci vieme, že to majú zdravotníci v nemocniciach ťažké, a to nielen v pandémii. Keďže sa mi nepodarilo príliš pomôcť z pozície asistentky poslanca, rozhodla som sa urobiť to inak: pomôcť osobne v rámci svojich možností ako dobrovoľníčka. Mnohí sa ma pýtajú, prečo, čo a ako. Tak práve o tom bude tento článok.

V poslednom čase bolo na Slovensku zaznamenaných niekoľko prípadov, keď sa z politických či názorových dôvodov majiteľ gastroprevádzky rozhodol neobslúžiť určitú osobu, respektíve skupinu osôb. Právna otázka znie, či to môže urobiť.

V živote človek zažije všeličo. Na to, čo sa mi stalo pri poslednej nočnej ceste autobusom z Prahy do Bratislavy, som akosi nebola pripravená ani ja. Všetko zlé je na niečo dobré. Aspoň na to, aby si človek niektoré veci uvedomil.