Je piatok, 1 hodina popoludní, sedím práve v kaviarni Noto v centre Dublinu a konečne som sa pri káve trochu zohrial.

Je nádherný podzimný deň. Nekonečným vlakom sa znova vraciam do Ružomberka. Po chodbách Katolíckej univerzity sa v polovici septembra ponevierajú iba prváci a zamestnanci; v nablýskanej univerzitnej knižnici krásni mladí ľudia ochutnávajú svoju prvú študentskú kávu. Vládne tu pokoj a pohoda; nič nenasvedčuje tomu, že za oknami knižnice, na tom neveľkom štvorcovom priestore vymedzenom troma hranatými fakultami, ešte stále prebieha boj...

Ako sa stane, že sa hydrogeológ s dobre našliapnutou vedeckou a pedagogickou kariérou stane pražiarom kávy a kaviarnikom? Tak, že sa ožení do Banskej Bystrice a pre každého tamojšieho zamestnávateľa vo fachu je overeducated.

Našinec toto korenie spozná zvyčajne na potulkách po severnej Afrike alebo po Blízkom východe. Dávajú si ho tam do kávy, a tá potom vábi svojou vôňou až strach. Kardamom váš nos len veľmi ťažko prehliadne.

Len dve a pol hodiny cesty (asi 200 km, na kanadské vzdialenosti teda za rohom) z Ottawy na východ leží najväčšie mesto Québecu – Montreal. Oproti hlavnému mestu Kanady je to trocha iný svet. Až do polovice októbra býva zvyčajne v Kanade nádherná a teplá jeseň, keď môžete obdivovať farebnú škálu miestnych javorov. Má ich aj toto veľkomesto.Montreal totiž veľkomestom naozaj je, na rozdiel od Ottawy, ktorá je rozťahaná, ale veľkomestského ducha nemá. Nájdete tam mrakodrapy v centre, starý prístav s historickými budovami, množstvom parkov, galérií, múzeí a dosť etnicky aj jazykovo zmiešaných štvrtí s osobitným charakterom.

Na tejto Pohode som nevidel ani jeden koncert. Prežil som ju v troch stanoch na štyroch diskusiách s deviatimi hosťami. Okrem toho som zvládol už len dva talky Martina Mojžiša, nekonečnú kávu a asi 12 „bramborákov“.

Ráno vstala a vypila malú kávu. Betón v jej dome je ešte stále čerstvý. Magaly, jej dvaja synovia a manžel žijú v dome, ktorý sa ešte stále stavia. Žijú takto už sedem rokov. Steny rastú pomaly, kúsok za kúskom, a rovnako pomaly sa inštalujú rôzne rozvody a vedenia. Každý deň cítia, že koniec toho všetkého je o deň bližšie. Ale každý deň prežívajú aj starosti kvôli tomu, aké materiály zase chýbajú. Dnes im chýba cement a piesok. Dali dokopy peniaze, ktoré ešte majú, a rozhodli sa navštíviť zásobovacie centrum. Zavolali ma, aby som išla s nimi.

V historickom centre Sarajeva vládne idylka, známa z miest okolo Stredozemného mora. Ľudia korzujú, popíjajú kávu a turisti nakupujú suveníry na čaršiji – v mestskom jadre, postavenom v štýle osmanských miest. Turistov je tu viac než domácich. Väčšinou Turci v usporiadaných zástupoch.

Dobrá káva nepotrebuje vylepšenia. Nepotrebuje prebíjať a zjemňovať chuť cukrom alebo mliekom, prípadne ešte nejakým sirupom či alkoholom. Nepotrebuje, ale keď sa zozimí, kto by odolal horúcemu, tučnému a sladkému nápoju z dobrej kávy?

Väčšiu časť budúceho týždňa strávim v Groningene, kde sa každoročne hneď po Troch kráľoch koná festival Eurosonic. Stretávajú sa tam európski promotéri, agenti, organizátori festivalov a novinári, cez deň popíjajú kávu a debatujú, v noci počúvajú hudbu v krásnych groningenských kluboch.