Rozhovor s architektom Tamurom Motohirom o odolnosti japonských domov proti živelným katastrofám a o strachu z Fukušimy.



Počúvame to odmalička. Dobré časy už boli. Najskôr nás to baví, chceme o tých časoch počúvať. Potom nás to otravuje, najmä ako argument dospelých pri debatách v puberte. Potom nám je to smiešne. Chvíľu si to nevšímame. A potom prvýkrát použijeme zaklínadlo „to my, keď sme boli mladí, to boli časy...“ a sme tam.

Bolo to prvého mája roku 1989, keď mi v nemocnici v Podunajských Biskupiciach Dominik Tatarka položil otázku: „Čo myslíš, dočkáme sa konečne? Príde už tá vytúžená zmena?“

Čo sa to deje so svetom? Nevravte mi, že nič. Niečo sa evidentne deje. Myslíte že existuje nejaká kolektívna duša? Toľko rovnakých aktivít v rôznych kútoch sveta – v rovnaký čas – to sa nedá nevšimnúť si.

E-mailom mi prišla pozvánka do kina. Ak nebude mať tento film dosť divákov, stiahnu ho z programu, píše sa v ňom. Poškodí to tých, ktorí u nás takpovediac podviedli politický prevrat.

Šero a rozsvietené svetlá na námestí Tahrír, červenejúca sa zmes svetielok, prerušované záblesky fotoaparátov a svit telefónnych displejov. Nebola som tam, ale aj tak presne viem, čo cítil každý Egypťan, zhromaždený v centre Káhiry.

Slovensku môže dlhodobý hospodársky úspech zaručiť len stúpanie po rebríčku pridanej hodnoty. To, akým prínosom pre hospodárstvo je sektor informačných a komunikačných technológií, dokazuje aj jeho porovnanie s automobilovým priemyslom.

13:07. Dvere do testovacej miestnosti sa zatvárajú. Ostáva v nej iba Robert Lee, Miloš Kocúr a tlmočník. My ostatní na malom monitore pozorujeme dianie.