Na počátek 90. let vzpomínám jako na nejlepší léta svého života. Měl jsem kolem sebe báječné lidi, jedním z nejlepších vůbec byl Ivan Mikloš. Začínali jsme malou privatizací. On na Slovensku, já v České republice.

Ak prvá demokratická dvadsaťročnica mala politika, ktorý nebol prezidentom ani premiérom, a jeho meno dejiny nezabudnú, tak je to Ivan Mikloš. Ako kľúčová postava ponovembrovej transformácie Slovenska stál pri všetkých nevyhnutných reformách, ktoré posúvali krajinu vpred. Ak si odmyslíme z dvoch Dzurindových vlád ktoréhokoľvek ministra, stále dostaneme– plus-mínus – Slovensko v dnešnej podobe. Až na jednu výnimku. Je ňou Ivan Mikloš.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Média musí být nepochybně kritická vůči každé vládě, musí její činy poměřovat tradiční morálkou a přízemním realismem, jinak bychom rezignovali na zlepšování světa a politici by nás brzy přivedli svými nápady a korupcí na mizinu. Někdy mám však dojem, že je dnešní komentariát všude v Evropě (bez ohledu na politický předsudek) naprosto jednotný ve svém pesimismu a negativismu. Jinými slovy – až na malé výjimky není loajální vůči městu a reálnému světu a dokonce ani vůči sobě, jako by se divil, že jsme ještě nespáchali sebevraždu.

Humorista Oliver Andrásy mal celé roky toľko roboty s vyrábaním relácií, že dcérine narodeniny oslavoval s dvojtýždenným sklzom. Roky túžil po tom, že s tým sekne. Keď sa to stalo, na chvíľu ho to zaskočilo, ale teraz si pokoj užíva.

Česká kapela z mesta Tábor toho stihla od roku 1994, keď sa datuje jej začiatok, pomerne veľa. Krátko  po tom, ako vznikla, sa jej členovia presunuli do USA, kde koncertovali a nahrávali úspešné albumy. Neprestalo sa im dariť ani po návrate do rodnej Českej republiky, kde podpísali zmluvu s veľkou nahrávacou spoločnosťou. Majú za sebou stovky divokých vystúpení doma i za hranicami Česka. Momentálne prichádzajú v poradí so siedmym štúdiovým albumom s názvom Karmageddon. Na otázky týkajúce sa kapely Sunshine a nového albumu mi odpovedal spevák Karel „Kay“ Buriánek.      

Videla som časť toho hrôzostrašného dokumentu zvaného Food, inc. Časť len preto, že psychicky by som viac neuniesla. Som slabá povaha. A žijem v lži. Nechcem jesť mäso, ale jem ho, aj keď menej ako iní. Nechcem jesť umelohmotné potraviny, ale jem ich, lebo som lenivá zháňať sa za inými. A keď už mám aj na výber, podľahnem cenovému rozdielu.

Mám za sebou ďalší ročník festivalu The Great Escape. Koná sa každoročne v anglickom krásnom meste Brighton. TGE vznikol v roku 2006, už teraz si píše, že je „leading event for showcasing new music“. Dá sa s tým súhlasiť, ak to berieme ako súčasť peletónu podobných „leading“ festivalov ako Eurosonic v Holandsku, alebo ďaleko väčší SXSW v americkom Austine.

Jeho kolegovia sa zhodujú, že patrí k najlepším odborníkom na trestné právo na Slovensku. Podľa viacerých je však málo razantný a nemá skúsenosti s ťažkými kauzami. Kto je vlastne Jozef Čentéš? Vrátil by prokuratúre punc dôveryhodnosti, alebo bude v prípade svojho zvolenia rovnakým sklamaním ako Dobroslav Trnka?

História svetovej populárnej hudby sa nevytvárala len v nahrávacom štúdiu alebo na koncerte. Jej súčasťou boli aj grafickí dizajnéri a fotografi, ktorých zásluhou sa hudba nedala len počuť, ale aj vidieť.