Väčšiu časť budúceho týždňa strávim v Groningene, kde sa každoročne hneď po Troch kráľoch koná festival Eurosonic. Stretávajú sa tam európski promotéri, agenti, organizátori festivalov a novinári, cez deň popíjajú kávu a debatujú, v noci počúvajú hudbu v krásnych groningenských kluboch.

Kanaďania majú v hudobnom svete zvláštnu povesť. Ich vláda vynakladá na liečbu z komplexov z Ameriky a Veľkej Británie obrovské sumy, podporuje export ako o život, dopuje scénu podobne ako v Nemeckej demokratickej republike dopovali atlétov. Výsledky nie a nie sa dostaviť, no v každom prípade je to dobrý ťah na štátnu kontrolu celého umenia a budovania lenivosti. Ale ani toto nedokáže zabrániť niektorým jedincom zachovať si zdravo horúcu hlavu a hrať, akoby sa nedíval nejaký úradník z nejakého výboru.

To, že sedím v srdci East Side na káve a z perspektívy New Yorku píšem o amerických voľbách, cítim ešte stále ako zázrak novembra 1989. Ale to, čo pred sebou vidím, cítim už občas ako čosi nenovembrové.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) bola za komunizmu výrazom faktu, že naša zahraničná politika je guberniálna. Keď sme po novembri 1989 volali „Ahoj, Európa!“, zaniklo RVHP, Varšavská zmluva, odpochodovali ruské vojská. Túžobne sme vzhliadali k EÚ a NATO, kde sme sa civilizačne cítili. Mám však podozrenie, že mnohí videli novú situáciu v zmysle „konečne dostaneme slobodu, prosperitu a bezpečnosť, plus pár korún navyše“. Partnerský vzťah je však o inom. Nasadenie našich vojakov v zahraničných misiách, účasť na humanitárnej pomoci kade-tade po svete, podiel na financovaní a zodpovednosti za spoločné európske inštitúcie, to všetko hovorí, že sme do EÚ a NATO vstúpili ako partneri.

To, čo vyvoláva najzlovestnejšie predtuchy pri pohľade na zachraňovanie eura, je jednosmerná ulička politického rozhodovania. Reč šéfa Európskeho parlamentu, ktorý si v NR SR urobil zastávku propagačného okruhu, bola hĺbkovou sondou do myslenia nielen jeho, ale celej elity politikov, ktorá nevidí inú alternatívu úteku z krízy než „viac Európy“. A preto bežia – a my s nimi – hlavami proti múru reality.

Písal sa rok 1801, keď si bratia John a James Chivasovci v prístavnom mestečku Aberdeen na východe Škótska otvorili malý obchod a pod menom Chivas Brothers začali miestnu elitnú klientelu zásobovať lahôdkami z celého sveta – kávou, exotickými koreninami, najkvalitnejším vínom a likérmi, no predovšetkým tými najlepšími škótskymi whisky.

Sú tie účty pravé? Boli peniaze, ktoré údajne poberal aj dnešný španielsky premiér Mariano Rajoy, vyplatené? Je to len sprisahanie proti nepopulárnej vláde? Rajoyovi prívrženci sú toho názoru. Španielskom však otriasol mrzký škandál, ktorý akoby potvrdzoval, že ryba smrdí od hlavy.

Ryba smrdí od hlavy. Nemá zmysel vymenúvať celú galériu a galérku prednovembrových povereníkov a ministrov školstva. Ostala po nich len túžba, aby vzdelávanie prestalo byť papagájovaním fráz. Chceli sme, aby mali školy viac voľnosti, boli kreatívnejšie a žiaci nadobudli lepšiu spôsobilosť orientovať sa v otvorenom svete. Nazvime to pokojne reformou vzdelávania.

Aby ste porozumeli politickému Srbsku, treba chápať marketingokraciu. Tunajších politikov nemožno chytiť za slovo, ako sa srbsky hovorí ,,ani za hlavu, ani za chvost”.

Pred pol rokom jej bývalý manžel strelil guľku do hlavy. Zbytočná smrť Zuzany Dzivej bola aj dôsledkom fatálnej nečinnosti konkrétnych sudcov, prokurátorov a policajtov. Napriek tomu však nikto z nich za svoje zlyhanie dodnes nepykal.