Stáva sa z toho taký pekný zvyk. Je máj a ja sa zase plavím po rieke. A zase ma ten svet okolo európskych riek neprestáva prekvapovať. Toho roku som na rieke Baise približne v polovici cesty medzi francúzskymi mestami Toulouse a Bordeaux, v kraji, ktorý sa preslávil troma mušketiermi, husacou pečeňou a armaňakom, hrdým predchodcom svetovo známejšieho koňaku.

Keď som pred mesiacom písal stĺpček o situácii v Česku, dal som mu pracovný názov Nad Řípom sa blýska. To som ešte netušil, ako divo budú hromy biť. Búrku rozpútala aféra v najmenšej vládnej strane Veci verejné (VV).

Viac ako šesť rokov som žil len 70 kilometrov od neho. Čo si mám teraz o tom všetkom myslieť?

Správa, že s Ďurom Kušnierikom pôjdeme robiť rozhovor so slávnym talianskym rozhodcom Pierluigi Collinom, vo mne vyvolala dva pocity – jeden bol nadšenie z toho, že budem sedieť s človekom, ktorý pred niekoľkými rokmi stál pri všetkom dôležitom, čo sa vo futbale odohralo. Ten druhý pocit bol zmiešaný – bál som sa totiž, že keď mu položíme nejakú zlú otázku, vypúli tie svoje guľaté oči, prepichne nás káravým pohľadom, vytiahne červenú kartu a my sa strachom prepadneme pod zem. Zatmie sa nám pred očami a bude po všetkom.

Emilio, oslovujem ťa tak akosi po taliansky, alebo ako, niekde som to zachytil, už neviem presne, kde, ale keď sa žena volá Emília, tak muž by sa logicky mal volať Emilio, znie to vznešene a nadnárodne. Takže Emilio, čítal som nedávno, že robili rebríček. Robiť rebríčky je teraz veľká móda a vyzerá to dôveryhodne, lebo sa to nedá nijako skontrolovať, či je ten rebríček naozajstný, alebo vymyslený.

Spisy objavené v pozostalosti Lászlóa Németha sú naozajstnou senzáciou. Autor ich napísal medzi 10. a 20. novembrom 1956. Dajú sa prečítať v tohoročnom aprílovom čísle mesačníka Hitel. V Maďarskej kolektívnej pamäti je rok 1956 čiernou škvrnou a podivným javom.

Salónne reči sa u nás vedú v krčmách. Žiadne exkluzívne kluby plné mahagónového nábytku a triednej blahosklonnosti, ale podniky rôznych cenových skupín. Niektoré síce majú salóniky, ale v lepšom prípade ide len o oddelené miestnosti, v horšom o sklady záhradného nábytku.

V roku 1980 som emigroval do Anglicka, pretože ma v Československu všetko štvalo. Mal som len dvadsať. Pravda je, že ma to tu štve aj dnes.

COCTEAU TWINS: HEAVEN OR LAS VEGAS (4AD)

Minulý a predminulý týždeň odvysielala Česká televízia pozoruhodný dokument Oko nad Prahou. Olga Špátová niekoľko rokov zachytávala vývoj okolo projektu pre Národnú knihovnu a zároveň aj ľudský príbeh jeho autora – britského architekta českého pôvodu Jana Kaplického (1937 – 2009). Filmárka mala šťastie. Keď začínala nakrúcať, určite netušila, ako zložito sa táto kauza vyvinie, aké neuveriteľné zákruty bude mať, aké politické súboje vyvolá a ako dramaticky sa zavŕši.