Svetové nahrávacie spoločnosti už roky vedú vopred prehraný boj s internetovými pirátmi. Dokonca sa tomu nehovorí pirátstvo, sťahovanie hudby zo siete sa stalo normou. Jedinou účinnou zbraňou nahrávacích spoločností proti downloadovaniu sú dnes len boxety – veľké škatule, obsahujúce všetko možné, od cédečiek až po gitarové brnkadlá. Prečo? Ich obsah, s výnimkou hudby, sa totiž nedá stiahnuť z netu.

Jeden z ôsmich statočných Rusov, ktorí prežili príkoria a skončili v emigrácii za to, že sa v auguste 1968 odvážili na Červenom námestí protestovať proti okupácii Československa. Spoločne s Natáliou Gorbanevskou sa nedávno prvýkrát ocitli na Slovensku ako hostia Stredoeurópskeho fóra. Menší starší muž s dlhými bielymi vlasmi. Viktor Fajnberg.

Znie to ako fikcia z filmu, no bol to prejav (ne)skutočnej odvahy a statočnosti. Dňa 25. augusta 1968 sa na moskovskom Červenom námestí zišlo osem sovietskych občanov, aby vyjadrili nesúhlas s vojenskou inváziou do Československa.

Bývalý americký veľvyslanec v Prahe William Cabaniss obvinil vysokopostaveného českého úradníka zo žiadosti o úplatok. K prípadu malo dôjsť pred dvoma rokmi v hoteli vo Washingtone, a úradník – námestník ministra obrany – mal bývalému veľvyslancovi, v tom čase už iba šéfovi dozornej rady firmy Tatra, vlastnenej Američanmi, povedať, že ak chce firma vyriešiť problém s dodávkami pre armádu, má dať peniaze.

V noci z ôsmeho na deviateho novembra mi prišla SMS-ka od Petra Zajaca. Stálo tam: „Zastrelili Ernesta.“ Keď som nad ránom hovoril s Oľgou Valkovou, ležala v Ernestovej posteli a plakala.

Hlúpe. Bol a nie je. Rana do srdca ho zabila, nás ranila. Aj takto sa dá opísať pocit beznádeje, ktorý je s touto podlou vraždou spojený, nech jej príčiny sú hocijaké.

Milí slovenskí konzervatívci, ale aj liberáli, no najmä vy, naši spoloční maďarskí priatelia, mám na vás veľkú prosbu. Pomôžte mi odpovedať na otázku, kto je Viktor Orbán.

Kedysi som písal o nápade na utvorenie slovenskej národnej rockovej skupiny. Zdá sa, že už takú máme. Skupina Desmod sa tešila takej nevšednej štedrosti zo strany štátnej firmy, že už chápem aj ich zápal pre národný socializmus ostatných rokov.

Výstava aktov s feministickým komentárom je dôkazom toho, že večne sa opakujúci súboj medzi -izmom a umením sa nikdy nekončí výhrou ideológie.

Na úvod cítim potrebu zdôrazniť, že som, aj keď tichý, podporovateľ feminizmu.

Ahoj Emil, predvčerom sa to začalo. Dalo sa to, pravdaže, čakať. Ale predsa len som si myslel, že to nepríde tak zrazu. Som deprimovaný a neviem, ako sa s tým vyrovnať. Viem, že nie som nijaká výnimka, že to akosi patrí k môjmu veku, ale, ktovie prečo, mal som pocit, že je na to ešte priskoro.