Slovensko sa v roku 2010 po prvý raz zaradilo do medzinárodného prieskumu o transparentnosti rozpočtovania. Výsledky nie sú lichotivé: napriek rozsiahlym reformám máme v tejto oblasti stále nedostatky.

22 – 22 – 22 – 20. To boli tresty, ktoré dostali útočníci so zápalnými fľašami v českom Vítkove za vlaňajší útok na na rómsku rodinu, pri ktorom utrpelo ťažké zranenia malé dievča. Tresty boli vymerané v rokoch, štyria útočníci – napospol sympatizanti pravicových extrémistov – by z väzenia mali vyjsť až okolo roku 2030.

Ahoj, Emil bol som na vyšetrení s tou prostatou a nebolo to nič moc. Predovšetkým, keď mi doktor povedal, aby som si zobliekol gate, tak vedľa neho stála sestrička a na tvári mala potuteľný úsmev, aspoň mne sa tak zdalo.

Pamätám sa na divotvorné vzrušujúce výtvarné súťaže Svet v roku 2000 očami detí. Výsledky boli pozoruhodné. Spomínam si na hlavy bez vlasov (mali vypadať, lebo už neplnia funkciu, nie vekom), veľké hlavy (lebo mozog bude rásť vďaka novým objavom a poznatkom), malé nohy a ruky (všetko robia roboty), kozmické mestá, skafandre, aj tykadielka sa sem-tam objavili, jedno veľké oko v strede hlavy, alebo naopak, ďalšie oči vzadu na hlave.

Je Rus a kritizuje ruskú verziu dejín druhej svetovej vojny. Používa pritom ruské archívy. A tvrdí, že nový pohľad na dejiny potrebuje najviac ruská spoločnosť. Mark Solonin.

Konferencia SFZ mala byť na jar, neskončila sa ani v septembri, ale najdôležitejšiu zmenu už máme za sebou: z Františka Laurinca je čestný prezident a z Jána Kováčika nový prezident SFZ.

Prečo Wilco? Prečo by sme mali písať o skupine, ktorú u nás pozná iba zopár ľudí? Prečo by sme mali venovať dve strany kapele, ktorej názov deväťdesiatim deviatim percentám Slovákov evokuje kamaráta včielky Maje?

Emil, ako sa máš? Ja sa mám dobre. Takto som písaval pozdravy z výletov svojim rodičom. Ako sa máte? Ja sa mám dobre. Váš Miro. Vtedy som nevedel, čo iné by som mal napísať. Nemal som nijaké myšlienky, iba zážitky. Teraz je to naopak. Teraz mám myšlienok habadej. Prakticky nerobím nič iné, len rozmýšľam. Vlastne, prišiel som na to, že rozmýšľať začneš vtedy, keď nemáš čo robiť.

Na to, ako málo chodím MHD, stretávam revízorov pomerne často. A vzhľadom na to, že som ešte aj dosť paranoidný jedinec, snažím sa vždy mať lístok. Boli časy, keď mi to bolo jedno, chodila som si láry-fáry a myslela som si (neviem prečo) že ich rozoznám, keď budú nastupovať a rýchlo vystúpim.

Mám někdy dětinskou radost, když narazím v novinách na něco pozitivního a proto chvalozpěv Luboše Palaty v Lidových novinách „Važme si českých úředníků,“ ač sám upřímně přiznává, že má s byrokracií malé zkušenosti, mě nemohl nepotěšit.