Na aké bývanie vlastne mám? Je lepšie si strechu nad hlavou kúpiť alebo bývať v podnájme? Akú formu financovania si zvoliť? Témou o bývaní začína .týždeň sériu článkov o správe osobných financií.

„S kolegami sme si povedali, že budeme oslavovať kinematografiu, a nie ju kritizovať,“ povedal počas odovzdávania cien festivalu Berlinale predseda poroty, režisér Wong Kar-wai.

Vstáva obvykle skoro ráno pred piatou, vybavuje s čistou hlavou emaily a iné záležitosti. Večer chodí spať „so sliepkami“. Čo robí medzitým? Vedie firmu ISSO, ktorú založil pred dvadsiatimi rokmi a ktorá sídli v bývalom kláštore v centre Prievidze.

Nedávno som znova dovolenkoval v Európskom parlamente. V jednu obyčajnú stredu som si vypočul sedem pódiových diskusií, občerstvil som sa na troch recepciách a trikrát som si dal kávu od obsluhy v sálach. Pri pódiovej diskusii „Resistance to Austerity“ ma zaujal rutinný ostych, s akým šéfka európskych antiimperialistických ľavičiarov odmietla kávu od africkej obsluhy. Deväť tlmočníkov šetrili menej, pozdnemarxistické súvetia východných Nemcov spôsobili, že sa zo sklených kójí začalo pariť.

Keď sa po prvom novembrovom mítingu na bratislavskom Námestí SNP objavili vzadu za tribúnou herečky zo SND, ktoré nás prišli podporiť, blyslo mi hlavou, že „naša vec je napoly vyhratá“. Lebo herečky z elitného divadla majú absolútny cit pre úspech.

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

Vyrážam na výlet svojich snov. Vyrážam do neznáma a nebojím sa, lebo tá neznáma zem mi vŕta hlavou už 5 rokov. Keď som prvýkrat videla film Himalaya, rozhodla som sa ostať v Nepále a ísť tam, kde zastal čas, kde je len to, čo si ľudia vypestujú, vyrobia alebo vymenia za soľ. Tam, kde sú karavany jakov, domčeky z kamenia bez okien a kde ženy nosia v ušiach veľké tyrkysové náušnice. Tam, kde ešte stále existuje mystické šamanistické náboženstvo Bon, ktoré s príchodom buddhizmu v Tibete celkom zmizlo. Zachovalo sa však tu, v zázračnej zemi Dolpo.

Hnutie pank zohralo v živote spoločnosti epochálny význam. Ja mám pri tomto slove takmer vždy ako prvú pred očami scénu zo štadióna Pod Sokolicami, rok 1999. Kráčam hrdo po ploche, keď narazím na pankáčsky párik. Mal som s nimi vždy len dobré skúsenosti, pousmejem sa na chalana a ten spustí, div ma slovami nezabije... sťažuje sa na záchody... ako si to predstavujem, urobiť festival a mať „zasrané“ záchody... a málo spŕch... jeho dievča má „krámy“...jedny sprchy v tribúne štadióna?!? ... kričí, ziape... a ja sa ospravedlňujem, vravím si „má pravdu“... hanbím sa ako pes.

Šunkovopenová rolka. S chrenom. Chobotničkový šalát. Rukola s carpacciom, parmezánom a artičokmi. Nakladaný kozí syr s olivami. Gaštanové pyré so šľahačkou. Papájovo-avokádový šalát. Sviečkovica na hríboch. Palacinky s javorovým sirupom a pekanovými orechmi. Prasacia hlava. S ušami. Beriem si na tanier suchý croissant a odchádzam sa schovať do kútika. Nie, nie som anorektička, ani odporca exotickej kuchyne (práve naopak), som len obyčajný nervák a desí ma pohľad na veľa jedla.

Bol tridsiaty január. Diplomati si lámali hlavu, aké majú vlastne napísať hlásenie na svoje ministerstvá zahraničných vecí. Tretí šéf vlády za dva roky, ako dlho to môže vydržať? To si hovorila väčšina z nich. Koalícia, na ktorej čele nový kancelár stál, vyzerala navyše veľmi nestabilne, rovnako ako situácia v krajine zmietanej krízou. Aj takí skúsení muži, akým určite bol československý veľvyslanec Vojtěch Mastný, ktorý mal za sebou dlhú misiu v Mussoliniho Ríme, nepredpokladali, že sa v ten deň rodí niečo šialené, niečo, čo zmení svet.